Dňa 10.4.2008 vyslovila Národná rada Slovenskej republiky súhlas Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uznesením č.809, pričom súčasne rozhodla, že Lisabonská zmluva je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonmi. Lisabonská zmluva nadobudla platnosť dňa 1.12.2009. Uznesenie č. 809 uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky postupovala v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Doložka prednosti Lisabonskej zmluvy pred zákonmi Slovenskej republiky, ktorou vláda Slovenskej republiky na základe uznesenia č.1034 z 5.12.2007 odôvodnila odporúčanie pre rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky o tom, že Lisabonská zmluva je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5, ktorá má pred zákonmi, obsahovala uvedenie, že ide o kategóriu medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu, že ide o medzinárodnú zmluvu, na základe ktorej môže Slovenská republika preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu, ďalej že ide o kategóriu medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 4, ktorá vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, z dôvodu, že ide o medzinárodnú politickú zmluvu, medzinárodnú hospodársku zmluvu všeobecnej povahy, medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a medzinárodnú zmluvu, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických osôb a právnických osôb, pričom tento posledný dôvod je súčasne dôvodom pre to, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Charte základných práv Európskej únie priznáva čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únií v znení Lisabonskej zmluvy rovnakú právnu silu ako Zmluva o Európskej únií a Zmluva o fungovaní Európskej únii (premenovaná zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Charta základných práv Európskej únie bol pôvodne dokument s politickými záväzkami, ktorého text bol slávnostne vyhlásený Európskym parlamentom, Radou a Komisiou dňa 7.12.2000, pričom nebola vyhlásená ako právne záväzný akt. Dňa 12.12.2007 došlo k jej opätovnému slávnostnému vyhláseniu Európskym parlamentom, Radou a Komisiou, avšak s určitými úpravami jej textu, pričom v jej preambule sa objavila veta: „V tomto kontexte Charta sa bude interpretovať súdmi Únie a členských štátov s náležitým zohľadnením vysvetliviek pripravených orgánom prezídia Konventu, ktorý vyhotovil Chartu, a aktualizovanú pod zodpovednosťou prezídia Európskeho konventu.“ Ustanovenie čl. 52 Charty sa doplnilo o odseky 4 až 7, ktoré spomínajú v odseku 5 súdnu uznateľnosť zásad stanovených Chartou vykonaných legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a aktmi členských štátov, ak vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných kompetencií, ale len na účely interpretácie a rozhodovania o zákonnosti týchto aktov. V odseku 7 sa už priamo stanovuje súdom Únie a členských štátov aby náležite prihliadali na vysvetlivky vypracované s cieľom usmernenia pri interpretácií Charty, a teda Charta má právnu silu rovnakú ako zakladajúce zmluvy a súdy Únie a členských štátov sú poverené jej interpretáciou od 1.12.2009.
Zohľadnenie záväznosti Charty základných práv Európskej únie v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie
Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 26.2.2013 v prípade C-617/10 Åklagaren proti Hansovi Åkerbergovi Franssonovi: „Právo Únie bráni súdnej praxi, ktorá povinnosť vnútroštátneho súdu upustiť od akéhokoľvek ustanovenia odporujúceho základnému právu zaručenému Chartou základných práv Európskej únie podmieňuje tým, že uvedený rozpor jednoznačne vyplýva z textu tejto Charty alebo z príslušnej judikatúry, lebo vnútroštátny súd zbavuje možnosti, a to prípadne v spolupráci so Súdnym dvorom, celkovo posúdiť zlučiteľnosť uvedeného ustanovenia s Chartou.“ Ak by sa takýto rozpor vyskytol medzi vnútroštátnym ustanovením a ustanovením Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo Únie neupravuje vzťahy medzi Dohovorom a právnymi poriadkami členských štátov, a ani nestanovuje dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a vnútroštátnou právnou normou (rozsudok SD EÚ 24.4.2012, Kamberaj C-571/10, bod 62). V prípade rozporu medzi právom zaručeným Chartou a ustanovením vnútroštátneho práva, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na ich predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (rozsudok z 9.3.1978, Simmenthal, 106/77, body 21 a 24, rozsudok z 19.11.2009, Filipiak, C-314/08, bod 81 a rozsudok z 22.6.2010, Melki a Abdeli,C-188/10 a C-198/10, bod 43). S požiadavkami vyplývajúcimi zo samotnej podstaty práva Únie sú totiž nezlučiteľné akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku alebo akákoľvek legislatívna, správna alebo súdna prax, ktoré by viedli k zníženiu účinnosti práva Únie v dôsledku skutočnosti, že by súdu príslušnému uplatňovať toto právo bola odopretá právomoc vykonať v samotnom okamihu jeho uplatnenia všetko, čo je potrebné na vylúčenie uplatnenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prípadne predstavujú prekážku plnej účinnosti noriem Únie. Okrem toho na základe článku 267 ZFEÚ sa vnútroštátny súd, ktorý prejednáva spor týkajúci sa práva Únie, ktorého zmysel a dosah mu nie je jasný, môže alebo prípadne sa musí obrátiť na Súdny dvor s otázkami o výklade predmetného ustanovenia práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6.10.1982, Cilfit a i., 283/81).V rozsudku C-617/10 Åklagaren je riešená aj situácia, ak postup členských štátov nie je úplne upravený právom Únie, hoci vnútroštátne ustanovenie vykonáva právo Únie, a je potrebné preskúmať jeho súlad so základnými právami podľa Charty, tak vtedy môžu vnútroštátne orgány a súdy uplatniť vnútroštátne štandardy ochrany základných práv, ak toto uplatnenie neohrozí úroveň ochrany stanovenú Chartou, ako ju interpretuje Súdny dvor Európskej únie ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie (rozsudok z 26.2.2013, Melloni C-399/11, bod 60). Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v prípade Melloni C-399/11 z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Únie, ktorá predstavuje základný znak právneho poriadku Únie (stanovisko 1/91 z 14.12.1991, bod 21 a 1/09 z 8.3.2011, bod 65), dovolávanie sa ustanovení vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy (constitutional order), členským štátom nemôže ovplyvniť (to undermine – podkopať) účinok práva Únie na území tohto štátu (rozsudok z 17.12.1970, Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, bod 3 a rozsudok z 8.9.2010, Winner Wetten C-409/06, bod 61). V tomto prípade Súdny dvor jednoducho uviedol, že ak bude ustanovenie vykonávajúce právo Únie (transpozíciou smernice, implementáciou nariadenia) v súlade s právami podľa Charty a súčasne nebude v súlade s právami podľa vnútroštátne uznaných predpisov ústavnej povahy, a aplikácii týchto „vnútroštátnych práv“ bude brániť ustanovenie sekundárneho práva, takéto „vnútroštátne práva“ nad rámec práv podľa Charty sa neaplikujú, pretože by podkopali zásadu prednosti práva Európskej únie. Ustanovenie článku 53, ktoré bráni takému výkladu ustanovení Charty, ktorý by obmedzoval alebo sa nepriaznivo dotkol ľudských práv a základných slobôd stanovených unijným a medzinárodným právom a medzinárodnými dohodami, ktorých účastníkmi sú Únia a všetky členské štáty vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavy členských štátov, sa musí interpretovať tak, že síce vnútroštátne orgány a súdy sú slobodné pri aplikácii vnútroštátnych štandardov ochrany ľudských práv, avšak za predpokladu, že úroveň ochrany poskytnutá Chartou, ako je interpretovaná Súdnym dvorom Európske únie, ako aj prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Európskej únie nebude tým spreneverená.
Článok 51 ods. 1 Charty limituje rozsah záväznosti Charty pre vnútroštátne orgány vykonávaním práva Únie. Podľa právne nezáväzných vysvetliviek k Charte, ktoré slúžia ako pomôcka pre výklad Charty „požiadavky rešpektovať základné práva definovaná v kontexte Únie je záväzná pre členské štáty iba vtedy, ak konajú v rozsahu práva Únie …“ „požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv právneho poriadku Spoločenstva sú záväzné aj pre členské štáty, keď vykonávajú pravidlá Spoločenstva.“ Použitie vysvetliviek k Charte sa opiera o čl. 6 ods. 1 tretí pododsek Zmluvy o Európskej únie, podľa ktorého „Práva, slobody a zásady v Charte sa vykladajú v súlade so všeobecnými ustanoveniami Hlavy VII Charty, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek, na ktoré sa v Charte odkazuje a ktoré označujú zdroje týchto ustanovení.“ Podľa odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 6.3.2014 vo veci C-206/13 Cruciano Siragusa proti Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle čl. 51 Charty vyžaduje existenciu spojenia určitého stupňa, ktoré presahuje príbuznosť dotknutých oblastí alebo nepriamy vplyv jednej z oblastí na inú a na to, aby sa určilo, či vnútroštátna legislatíva zahŕňa vykonanie práva Európskej únie pre účely článku 51 Charty niektoré z otázok, ktoré musia byť rozhodnuté (na základe rozsudku v prípade Annibaldi z 18.12.1997 C-309/96 spracované už v rozsudku Iida C-40/11 z 8.11.2012), sú:
- či vnútroštátna legislatíva je zamýšľaná na vykonanie ustanovenie práva Európskej únie
- povaha vnútroštátnej legislatívy,
- či vnútroštátna legislatíva sleduje ciele iné než tie, ktoré sú pokryté právom Európskej únie, dokonca ak je vnútroštátna legislatíva spôsobilá nepriamo sa dotknúť práva Európskej únie,
- či existujú konkrétne pravidlá práva Európskej únie o problematike alebo spôsobilé sa jej dotknúť.
Ustanovenia práva Európskej únie v dotknutej oblasti by museli ukladať povinnosť členským štátom ohľadne predmetnej situácie, aby sa mohli uplatniť základné práva Európskej únie, a ak žiadne konkrétne povinnosti týkajúce sa predmetnej situácie aspoň podobné tým povinnostiam, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, nie sú uložené právom Európskej únie, a ak ciele sledované legislatívou Európskej únie nie sú tie isté, ako sleduje vnútroštátne ustanovenia, hoci otázka riešená vnútroštátnym ustanovením je jedným z faktorov, ktoré sa zvažujú pri hodnotení podľa práva Európskej únie, dochádza k tomu, že vnútroštátna legislatíva je spôsobilá nepriamo sa dotknúť fungovania cieľa pokrytého právom Európskej únie, a teda nie je možné týmto samým vytvoriť dostatočné spojenie medzi vnútroštátnou legislatívou a právom Európskej únie. Cieľom ochrany základných práv v práve Európskej únie je zabezpečiť, aby tieto práva neboli porušené v oblastiach činnosti Európskej únie, či už prostredníctvom činnosti na úrovni Európskej únie alebo prostredníctvom vykonania práva Európskej únie členskými štátmi. Dôvodom pre sledovanie cieľa neporušenia základných práv v práve Európskej únie v oblastiach činnosti Európskej únie je vyhnúť sa situácii, v ktorej úroveň ochrany základných práv by sa rôznila podľa vnútroštátneho práva takým spôsobom, že by podkopala jednotnosť, prednosť a účinnosť práva Európskej únie.
Záväznosť Charty základných práv Európskej únie z hľadiska rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky
Problematika nedostatočného odôvodňovania alebo nesprávneho rozhodovania ústavného súdu Slovenskej republiky k právam podľa Charty je podrobne popísaná v literatúre. Zatiaľ jediným zmyslupným odôvodnením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky je odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 10/2014 z 29.4.2015, kde síce nebol vyslovený súlad či nesúlad vnútroštátneho ustanovenia s právom podľa Charty, ale v bode 69 podáva jednoznačné dôvody, pre ktoré je Charta postavená na roveň medzinárodným zmluvám o ľudských právach a základných slobodách: „Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014). Charta (Ú. v. EÚ C- 326, 26. 10. 2012, s. 391 407) síce nebola prijatá vo forme medzinárodnej zmluvy, nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy sa však stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie s rovnakou právnou silou ako zmluvy, na ktorých je Únia založená (čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy). Postavenie zmlúv, na ktorých je Únia založená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie), v právnom poriadku Slovenskej republiky upravujú čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy. Článok 1 ods. 2 ústavy upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako aj jej ďalšie medzinárodné záväzky. Článok 7 ods. 5 ústavy vymenúva kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Do kategórií medzinárodných zmlúv uvedených v tomto ustanovení možno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých je založená Únia. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia založená, je preto potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať také postavenie, aké ústava v čl. 7 ods. 5 priznáva uvedeným kategóriám medzinárodných zmlúv. Konkrétne Charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať postavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.“ Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 73 uviedol: „Na základe čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, ktorý priznáva charte rovnakú právnu silu, ako majú zmluvy, na ktorých je Únia založená, možno charte priznať v právnom poriadku Slovenskej republiky rovnaké postavenie, ako majú medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Ide zároveň nepochybne o zmluvy, ktoré spĺňajú kritériá ustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy.“ Je zrejmé, že zakladajúce zmluvy sú medzinárodné zmluvy, ktoré zakladajú práva a povinnosti pre fyzické a právnické osoby, ale nie sú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Národná rada Slovenskej republiky nerozhodovala o tom, že Charta je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá by mala prednosť pred zákonmi. Rozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jej priznal také postavenie ako majú medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ale z iného dôvodu, ako ju majú zakladajúce zmluvy, avšak bez toho, aby to výslovne špecifikoval. Podľa niektorých autorov ide o fikciu medzinárodnej zmluvy.
V bode 74 nálezu však Ústavný súd Slovenskej republiky požaduje, aby v súlade s princípom pacta sunt servanda boli základné práva a slobody podľa ústavy vykladané a uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách a príslušnej judikatúry k nej vydanej a základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať „aj“ v zmysle a duchu Charty a príslušnej judikatúry, pričom povinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky v zmysle a duchu Charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej, v prípade, ak vnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vyplýva aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcii Únie. Je teda zrejmé, že výraz „aj“ je určitou deformáciou názorov Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vyžaduje súlad vnútroštátneho práva vykonávajúceho právo Únie výlučne s právami podľa Charty, a nie je potrebný súlad so základnými právami podľa ústavného predpisu, ak rozsah práv vnútroštátnej ústavnej povahy ide nad rámec práv podľa Charty a dostáva sa tak do rozporu so sekundárnym právom. Pochopiteľnou reakciou Ústavného súdu Slovenskej republiky je „samoobmedzujúci prístup“ pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým dochádza k zániku predmetu konania namietaného nesúladu s právom Európskej únie v dôsledku vyslovenia nesúladu vnútroštátneho ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky si zatiaľ nedovolil konštatovať, že zakladajúce zmluvy a už vôbec nie sekundárne právo majú prednosť pred Ústavou Slovenskej republiky ako členského štátu Slovenskej republiky. Je to mimo jeho právomoci, tak ako je mimo jeho právomoci riešiť súlad medzi už platnými zakladajúcimi zmluvami a Ústavou Slovenskej republiky. Obe normy z hľadiska ústavnoprávnej sily sú na rovnakej úrovni, o čom svedčí čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
Aplikácia čl. 47 Charty základných práv a slobôd v uzneseniach Ústavného súdu Slovenskej republiky
V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 533/2013 z 11.9.2013 došlo k aplikácii čl. 47 Charty základných práv Európskej únie vo vzťahu k rozhodnutiu o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej (t.j. pri aplikácii implementácie smernice o nekalých zmluvných podmienkach), keď prvostupňový súd rozhodujúci o zastavení exekúcie nedal príležitosť oprávnenému vyjadriť sa k dôvodu pre zastavenie exekúcie uplatnenému ex offo až v rozhodnutí prvostupňového súdu bez toho, aby ho uplatňoval niektorý z účastníkov exekučného konania. Pre odvolací súd postačovalo, keď účastníci mali možnosť napadnúť zastavenie exekúcie vrátane povinného, ktorý bol oprávnený namietať, že si nepraje vylúčenie uplatnenia nekalej zmluvnej podmienky. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami, rovnako ako postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami, bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.“
Súdny dvor Európskej únie však v prípade Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.2.2013 podal odlišný výklad, ktorý dokazuje, že zlyhanie prvostupňového súdu nie je možné naprávať pred odvolacím súdom:
29. V každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie taktiež dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd dodržiavať ju predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 50, ako aj bod 54).
30. Súdny dvor tak rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 55 ako aj bod 56).
31. Z toho vyplýva, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo, zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmania ex offo, že táto podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
32. Dotknutý vnútroštátny predpis v spore vo veci samej, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo dôvod neplatnosti, musí naň upozorniť účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti dotknutého právneho vzťahu, túto požiadavku zahŕňa.
33. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom Únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú napríklad ochrana práv na obhajobu, ktorej jednou súčasťou je zásada kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 39).
34. Za týchto podmienok treba usúdiť, že pri rešpektovaní zásady kontradiktórnosti a bez ohrozenia efektivity ochrany stanovenej smernicou v prospech spotrebiteľa vnútroštátny súd vyzval v rámci konania vo veci samej finančnú inštitúciu, ktorá je odvolateľkou v tomto konaní, ako aj spotrebiteľa, ktorý je v tomto konaní odporcom, aby sa vyjadrili k posúdeniu nekalej povahy spornej podmienky.
35. Táto možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu, tak ako je pripomenutá v bode 25 tohto rozsudku, vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho, že nekalá podmienka nie je záväzná, nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou.
36. Na prvú a druhú otázku treba preto odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Ak sa pozrieme na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 2.12.2009 Komisia/Írsko a i., C‑89/08, bod 50, na ktorý rozsudok Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.2.2013 odkazuje, zistíme nasledovné skutočnosti:„A tak Súdny dvor už rozhodol, že zásada, že strany by mali byť vypočuté, znamená, ako pravidlo, že strany majú právo spracovať preskúmanie a komentovanie dôkazov a pripomienok predložených súdu a navyše, že táto základná zásada práva je porušená tam, kde súdne rozhodnutie je opreté o skutočnosti a dokumenty, ktoré strany, alebo jedna z nich, nemala možnosť preskúmať a o ktorých im nebolo preto umožnené komentovať. … Súdny dvor si musí povšimnúť pravidlo, že strany by mali byť vypočuté, predovšetkým, keď rozhoduje spor na dôvode, ktorý identifikoval zo svojho vlastného podnetu (pozri analogicky, vo sfére ľudských práv, rozsudky ESĽP Skondrianos v. Grécko č. 63000/00, 74291/01 a 74292/01.bod 29 a 30 z 18.12.2003, Clinique des Acacias a iní v. Francúzsko, č. 65399/01, 65405/01 a 65407/01, bod 38, z 13.10.2005; a Prikyan a Angelova v. Bulharsko, č. 44624/98, bod 42, 16.12.2006). … Ako generálny advokát uviedol v bodoch 93 až 107 svojho názoru, zásada, že strany by mali byť vypočuté, neudeľuje púho, ako pravidlo, každej strane konania právo byť informovaný o dokumentoch produkovaných a zisteniach urobených pre súdy Spoločenstva druhou stranou a diskutovať o nich, a nebráni púho súdom Spoločenstva od založenia ich rozhodnutia na skutočnostiach a dokumentoch, ktoré strany, alebo jedna z nich, nemali možnosť preskúmať a o ktorých nemohli preto komentovať. To (pozn. zásada, že strany by mali byť vypočuté) tiež, ako pravidlo, implikuje právo strán byť informovaný o právnych dôvodoch vznesených týmito súdmi z ich vlastného podnetu, na ktorom zamýšľajú založiť ich rozhodnutia, a diskutovať o nich. Aby sa vyhovelo požiadavkám spojeným s právom na spravodlivý proces, je dôležité pre strany byť informované, a môcť debatovať a byť vypočuté vo veciach faktu a práva, ktoré určia výsledok konania. V súlade s tým, okrem osobitných prípadov, tieto súdy nemôžu založiť ich rozhodnutia na dôvode vznesenom z ich vlastného podnetu, dokonca podnetu zahŕňajúceho vec verejnej politiky a – ako v súčasnom prípade – založenom na absencii uvedenia dôvodov pre predmetné rozhodnutia, bez toho, aby najprv vyzvali strany predložiť ich pripomienky k tomuto dôvodu.“
Európsky súd pre ľudské práva uviedol v rámci rozsudku zo dňa 13.10.2005, v prípade Clinique des Acacias a ďalší v. Francúzsko, č. 65399/01, 65406/01, 65405/01 a 65407/01, neasledovné: „Sudca musí rešpektovať sám zásadu kontradiktórnosti, predovšetkým keď vyslovuje stratu kasačnej sťažnosti z dôvodu neprijateľnosti z vlastného podnetu (Skondrianos a iní v. Grécko), “ resp. „keďže neboli informovaní o náhrade dôvodov predvídaných Kasačným súdom, sťažovateľom „prekvapeným,“ bol odňatý spravodlivý proces tak ako je zaručený článkom 6 ods.1 Dohovoru (pozri, mutatis mutandis, Skondrianos a iné citovaný v bode 29, a, a contrario, Andret a iní v. Francúzsko č. 1956/02, rozhodnutie z 25.5.2004, ktoré sa týkalo prípadu, v ktorom Kasačný súd informoval strany, že náhrada dôvodov bola predvídaná a sťažovatelia mohli replikovať pred tým, než Kasačný súd rozhodol).“ Ústavným súdom Slovenskej republiky predkladaná predstava, že odvolací súd nemá byť púhym kasačným súdom nie je podľa nášho názoru v súlade s výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva ani Súdneho dvora Európskej únie k zásade kontradiktórnosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 druhý odsek Charty základných práv a slobôd. Vysvetlivky k Charte uvádzajú: „Avšak, vo všetkých aspektoch iných než ich rozsah, záruky poskytnuté Dohovorom sa aplikujú podobným spôsobom na Úniu.“
Záver
Záväznosť Charty základných práv Európskej únie pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie je jednoznačne stanovená rozsahom jej aplikácie, ktorým je vykonávanie práva Európskej únie, t.j. vykonávanie povinností stanovených právom Európskej únie pre členské štáty. Súdny dvor Európskej únie vo svojom stanovisku 2/13 z 18.12.2013 týkajúcom sa zlučiteľnosti návrhu dohody o pristúpení Európskej únie k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jasne uvádza, že v srdci právnej štruktúry zásad, pravidiel a navzájom nezávislých právnych vzťahov spájajúcich Európsku úniu a jej členské štáty a členské štáty navzájom zdieľajúcej súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Európska únia založená, a ktorý obsahuje existenciu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, že tieto hodnoty budú uznávané a že právo Európskej únie, ktoré vykonáva tieto hodnoty, bude rešpektované, sú základné práva uznávané Chartou, pričom dodržanie týchto práv je podmienkou zákonnosti aktov Európskej únie takým spôsobom, že opatrenia nezlučiteľné s týmito právami nie sú akceptovateľné v Európskej únii. Autonómia požívaná právom Európskej únie vo vzťahu k zákonom členských štátov a vo vzťahu k medzinárodnému právu vyžaduje, aby interpretácia týchto základných práv bola zabezpečená v rámci štruktúry a cieľov Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie uvádza, že v prípade, ak by došlo k pristúpeniu Európskej únie k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by došlo k situácii, že Súdny dvor Európskej únie by musel rešpektovať situáciu, že vo vzťahu medzi členskými štátmi Európskej únie, ktoré sú zmluvnými štátmi Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by Dohovor vyžadoval kontrolovať, či druhý členský štát dodržal základné práva, dokonca keby právo Európskej únie ukladalo povinnosť vzájomnej dôvery medzi týmito členskými štátmi a došlo by tak k podkopaniu autonómie práva Európskej únie.
Zoznam použitej literatúry
ANGELOVIČOVÁ, A.: Charta základných práv Európskej únie a rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. In Charta základných práv Európskej únie a výzvy s ňou spojené. Zborník vedeckých prác z vedeckej konferencie. Košice, 2015.
JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Ústava Slovenskej republiky a členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii. Acta Universitatis Carolinae. Iuridica, 2013, č. 4, s. 249–264
JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Desať rokov práva Európskej únie v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. In 10 rokov v EÚ: Vzťahy, otázky, problémy. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie: 29.–30. máj 2014, Košice, s. 58–66;
JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Dix ans de l’application du droit de l’Union européenne en République slovaque. Revue des affaires européennes, 2014, č. 3.
MACEJKOVÁ, I.: Právo Európskej únie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/Prispevok_UPJS_predsednicka.pdf/c9dc76d9-938c-45a2-9be7-1945d9eecb0f (15.11.2015)
MAZÁK. J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Prienik Charty základných práv Európskej únie do vnútroštátneho práva na príklade Slovenskej republiky. Acta Universitatis Carolinae – Iudicia 2, 2016, Vol LXII UNIVERZITA KARLOVA V PRAZE NAKLADATELSTVÍ KAROLINUM s.9-16., dostupné online:
http://www.cupress.cuni.cz/ink2_stat/dload.jsp?prezMat=70003 (15.11.2015)
MAZÁK, J.: Prípad Melloni a Ústavný súd Španielska: Praktická ukážka viacúrovňovej ochrany základných práv a slobôd v kontexte prednosti a účinnosti práva Únie. Bulletin slovenskej advokácie, 2014, č. 6
MAZÁK, J. – DOBROVIČOVÁ, G. – OROSZ, L. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Odkaz Súdneho dvora EÚ vnútroštátnym súdom o aplikovateľnosti a pôsobnosti Charty základných práv EÚ: Rozsudky vo veciach Aklagaren Fransson a Melloni. Právny obzor, 2014, č. 2, s. 115–130.
MAZÁK, J.: Charta základných práv Európskej únie v doktríne Ústavného súdu Slovenskej republiky: Prvé výsledky a mierne hodnotenie. Studia Iuridica Cassoviensia, ročník 1.2013, č. 1. ISSN 1339-3995, s.9-20., dostupné online:
http://sic.pravo.upjs.sk/files/2_mazak_-_charta_zp_v_doktrine_ussr.pdf (15.11.2015)
MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Charta základných práv v konaní o súlade právnych predpisov: Zatiaľ rutina namiesto doktríny. Právny obzor, 2015, č. 6, s. 590–601.
OROSZ, L. – ANGELOVIČOVÁ, A.: Charta základných práv Európskej únie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.
https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/Orosz+3.pdf/de317156-9c09-44c2-902a-6fcc11794500 (15.11.2015)
CHARTER OF FUNDAMENTAL RIGHTS OF THE EUROPEAN UNION (2000/C 364/01) Official Journal of the European Communities 18.12.2000
CHARTER OF FUNDAMENTAL RIGHTS OF THE EUROPEAN UNION (2007/C 303/01) Official Journal of the European Union 14.12.2007
EXPLANATIONS (*) RELATING TO THE CHARTER OF FUNDAMENTAL RIGHTS (2007/C 303/02) Official Journal of the European Union 14.12.2007, dostupné online:
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2007:303:0017:0035:EN:PDF (15.11.2015)
Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únií OJ C 326, 26.10.2012, p. 13–390, dostupné online:http://eurlex.europa.eu/legalcontent/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:12012M/TXT&from=en (15.11.2015)
Návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (tlač 520), dostupné online:
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/uznesenie&MasterID=5190 (15.11.2015)
Parlamentná tlač 520, dostupné online:
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=520 (15.11.2015)
Zbierka rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č.1/2015 CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE AKO REFERENČNÉ KRITÉRIUM V KONANÍ O SÚLADE PRÁVNYCH PREDPISOV
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 13.10.2005, Clinique des Acacias a ďalší v. Francúzsko, č. 65399/01, 65406/01, 65405/01 a 65407/01
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 2.12.2009 Komisia/Írsko a i., C‑89/08
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.2.2013
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26.2.2013 v prípade C-617/10 Åklagaren proti Hansovi Åkerbergovi Franssonovi
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26.2.2013, Melloni C-399/11
stanovisko Súdneho dvora Európskej únie 2/13 z 18.12.2013 týkajúcom sa zlučiteľnosti návrhu dohody o pristúpení Európskej únie k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 6.3.2014 vo vec C-206/13 Cruciano Siragusa proti Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 533/2013 z 11.9.2013
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 10/2014 z 29.4.2015