Dňa 10.11.2016 vráti prezident Slovenskej republiky novelu zákona o rokovacom poriadku, ktorú Národná rada Slovenskej republiky prijala 26.10.2016. Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Andreja Danka, Tibora Bernaťáka, Gábora Gála a Andreja Hrnčiara na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov bol predložený do Národnej rady Slovenskej republiky dňa 19.8.2016 ako parlamentná tlač 200 s číslom CRD-1490/2016. Návrh zákona bol schválený v treťom čítaní nasledovne, 79hlasov za, 49 proti, 13 sa zdržalo hlasovania. Cieľom návrhu zákona je podľa dôvodovej správy zabezpečiť ochranu efektívneho fungovania Národnej rady Slovenskej republiky počas jej schôdzí. Navrhované opatrenia smerujúce k predchádzaniu rušenia poriadku počas schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky sledujú podľa navrhovateľov legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie plynulého chodu schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky a zároveň ochranu nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich práva na slobodu prejavu.
Zabezpečenie poriadku v rokovacej sále
Už súčasné znenie platného rokovacieho poriadku umožňuje zakročiť proti poslancovi „ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil hranice slušnosti (§ 32). Preto by podľa prezidenta Slovenskej republike, ako uvádza, v liste z dňa 10.11.2016, ktorým vrátil Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 26. októbra 2016, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, postačovalo, aby sa tieto možnosti vhodne a účinne uplatňovali, namiesto ich tak detailnej úpravy, ktorá už pripúšťa šikanózne riadenie schôdzí národnej rady. Súčasne znenie § 32 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku umožňuje, aby predsedajúci vyzval zachovávať poriadok poslanca, ktorý neuposlúchol výzvu, ktorou sa mu odobralo slovo, alebo poslanca, ktorý svojim prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil hranice slušnosti, a ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave, môže predsedajúci poslanca vykázať až do skončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti. Prezidentom Slovenskej republiky vrátená novela zákona o rokovacom poriadku mení znenie § 32 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku tak, že namiesto výzvy predsedajúceho na zachovávanie poriadku poslancovi, ktorý neuposlúchol výzvu predsedajúceho, ktorou sa mu odobralo slovo, sa zavádza výzva predsedajúceho na zachovanie poriadku poslancovi, ktorý svojím konaní narúša priebeh rokovania. Podľa prezidenta Slovenskej republiky pri zohľadnení § 3 ods. 5 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je použitie neurčitých pojmov možné len v rozsahu nevyhnutnom na dosiahnutie účelu právneho predpisu, doplnenie § 32 ods. 2 v zákone o rokovacom poriadku však presahuje nevyhnutný rozsah použitia neurčitého pojmu a formuláciou „… ktorý (poslanec) svojím konaním narúša priebeh rokovania” dáva do rúk predsedajúceho neprimerane široké uváženie na záver o narúšaní priebehu rokovania.
Podľa platného znenia § 32 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku je jedinou sankciou predsedajúceho voči poslancovi, u ktorého výzva na zachovanie poriadku neviedla k náprave, jeho fakultatívne vykázanie až do skončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti. Táto sankcia zostáva, zmenená na obligatórnu, aj podľa schválenej novely zákona o rokovacom poriadku s tým, že ak poslanec ani po opätovnom vykázaní neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku. Ak predsedajúci preruší schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá bezodkladne poslanecké grémium. Vykázanému poslancovi sa v rámci dňa, v ktorom bol vykázaný síce ponechalo právo hlasovať o každom návrhu, ale novela ho vylučuje z hlasovania o procedurálnych návrhoch.
Do rámca zabezpečenia poriadku na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky patrí aj zákaz vnášania zbraní, výbušnín, paralyzujúcich prístrojov a látok, a zákaz používania prenosných telekomunikačných prostriedkov na telefonovanie… (§ 32 ods. 3), pričom voči osobe (nielen poslanec), ktorý poruší niektorý z týchto zákazov sa postupuje rovnako tak, že ju predseda vyzve zachovávať poriadok a následným fakultatívnym vykázaním z rokovacej miestnosti až do skončenia rokovania v tom istom dni. Novela rozširuje tento postup aj o vyššie uvedené zmeny týkajúce sa zmeny fakultatívneho vykázania poslanca na obligatórne, následné fakultatívne prerušenie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky predsedajúcim na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku, a v prípade prerušenia schôdze s povinnosťou predsedu Národnej rady Slovenskej republiky bezodkladne zvolať poslanecké grémium. Novela rozšírila aj rozsah predmetov, ktorých vnášanie alebo používanie je zakázané. Novela rozširuje okruh zakázaných vnášaných vecí do rokovacej sály o transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia, materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu a jedlo (§ 32 ods. 4). Novela mení okruh zakázaných používaných vecí v rokovacej sále ich vymedzením ako mobilné telefóny alebo iné technické zariadenia, ktoré umožňujú komunikáciu alebo záznam informácií, a to na nasledovné činnosti: 1. telefonovanie a 2. vyhotovovanie fotografií, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov alebo audiovizuálnych prenosov (§ 32 ods. 3). Poslanci aj občania, ktorí nie sú zástupcami hromadných informačných prostriedkov, teda majú podľa schválenej novely zakázané aj činnosti, ktoré nikoho nerušia a nerušia ani poriadok v rokovacej sále. Na kanceláriu Národnej rady Slovenskej republiky a zástupcov hromadných informačných prostriedkov sa nevzťahuje zákaz vyhotovovania fotografií, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov alebo audiovizuálnych prenosov. V dôvodovej správe predkladatelia uviedli, že cieľom je zabezpečiť plynulý a nerušený priebeh rokovania Národnej rady Slovenskej republiky, pričom ale v dôvodovej správe na str. 6 k bodu 13 uviedli, že: „Zakazuje sa používať mobilné telefóny, ako aj iné technické zariadenia umožňujúce komunikáciu, na telefonovanie alebo vyhotovovanie záznamov alebo prenosov (napríklad tablet a iní obdobné technické zariadenia), ktorých používanie v sále nie je opodstatnené a ruší rokovanie.“ Z historického a teleologického výkladu je zrejmé, že text zákona nie je v súlade s jeho účelom a legislatívnou prípravou. Je zrejmé, že zákaz vyhotovovania záznamov alebo prenosov je podľa stricto sensu znenia zákona daný bez ohľadu na to, či dochádza k rušeniu rokovania alebo nie. Je potrebné zdôrazniť, že postačí už iba samotné akékoľvek použitie technického zariadenia bez vyhotovenia záznamu na to, aby došlo k obligatórnej výzve predsedajúceho na zachovanie poriadku. Postačí dotknutie sa tabletu takým spôsobom, že tablet vykoná nejakú činnosť, pričom o tom, nikto nemusí vedieť, dokonca ani sám poslanec alebo iná osoba. V prípade, že schválené znenie novely sa stane aj platným a účinným, bude nevyhnutné uplatňovať výzvy predsedajúceho iba v prípadoch, ak použitie technických zariadení bude skutočne narúšať poriadok v rokovacej sále. To, že každé vnesenie zakázaných vecí, ako aj každé zakázané použitie vecí na zakázané činnosti musí narúšať poriadok ešte neznamená, že musí rušiť aj rokovanie. Nepostačuje ani legislatívne veľmi nepresné vymedzenie prepojenia zabezpečovania poriadku v rokovacej sále na disciplinárne stíhanie poslancov v zmysle schváleného § 32 ods. 5 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého „Ak poslanec opakovane narúša poriadok na schôdzi národnej rady podľa tohto ustanovenia, predseda národnej rady padá návrh na začatie disciplinárneho konania.“, pretože pojem „narúša poriadok“ zahŕňa tak prekročenie hranice slušnosti, narúšanie priebehu rokovania, vnášanie zakázaných predmetov, vykonávanie zakázaného používania. Samotné vykonávanie zakázaného používania nie je obmedzené tým, že by sa vyžadovalo pri ňom, aby rušilo rokovanie.
Je možné uvažovať o takej legislatívnej zmene schválenej novely zákona o rokovacom poriadku v prípade jej platnosti, ktorou by sa podradilo zabezpečovanie poriadku vo vzťahu k používaniu technických zariadení vrátane mobilov a tabletov na vyhotovanie zvukových záznamov, fotografii, audiovizuálnych záznamov a audiovizuálnych prenosov, iba ak rušia (objektívne, nie subjektívne) priebeh rokovania. Poslanec v danom prípade síce vystupuje ako nositeľ verejnej moci, čiže pri výkone verejnej moci sa nemôže dovolávať svojich základných práv, avšak v prípade inej osoby, ktorá nie je zástupcom hromadného informačného prostriedku, je úplný zákaz vyhotovovania záznamov neštandardným opatrením v demokratickej spoločnosti pri obmedzení slobody prejavu podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, pretože by muselo byť odôvodnené tak, že by ním dochádzalo k narúšaniu ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti. Rušenie priebehu rokovania Národnej rady Slovenskej republiky možno analogicky riešiť podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 28/96 z 12.5.1997, podľa ktorého „Najvyšší súd nenavrhol dôkazy ani o tom, že predseda senátu sa pokúsil overiť hlučnosť technických zariadení slúžiacich verejnosti na vyhotovenie zvukových záznamov z konania dňa 29. 2. 1996. Bez skutočného overenia, že použitý diktafón naozaj ruší súdne pojednávanie, nemožno obmedziť právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd nepredložil, ani nenavrhol dôkazy o tom, že predseda senátu sa vôbec zaoberal otázkou, či uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku neobmedzí právo zaručené podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy nad dovolenú mieru.“ Pri súčasnom právnom stave platí voči osobám, ktoré sú prítomné ako verejnosť, teda stav, keď môžu vyhotovovať záznamy a prenosy, pričom majú stanovenú povinnosť zdržiavať sa iba na miestach určených pre nich a povinnosť nerušiť priebeh schôdze a v prípade ich nevhodného správania alebo porušenia poriadku podľa § 21 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku ich môže predsedajúci ako rušiteľov poriadku vykázať alebo nechať vyviesť z budovy a môže im byť odopretý vstup do budovy Národnej rady Slovenskej republiky z dôvodu bezpečnostného rizika, a ak rušenie schôdze pokračuje, predsedajúci môže nariadiť vypratať miesta určené pre verejnosť. Tieto právomoci sa uplatnia aj pri schôdzi výboru primerane. Nová úprava v prípade platnosti, tento jednoznačný režim nijako nemení a už aj v súčasnosti, ak osoba, ktorá poruší v súčasnosti platný zákaz používať prenosné telekomunikačné prostriedky napr. na telefonovanie, realizuje sa na nej aj postup podľa § 32 ods. 2, zároveň aj postup podľa § 21 ods. 2, pričom postup podľa § 21 ods. 2 je vlastne pokračovaním postupu podľa § 32 ods. 2, ale je zrejmé, že musí dochádzať k rušeniu poriadku akustickými prejavmi. Bolo by vhodné po platnosti novely prepojiť v naznačenom zmysle nové znenie § 32 ods. 3 a § 21 ods. 2 , a tak zabezpečiť, aby verejnosť mohla slobodne prijímať a vyhľadávať a rozširovať informácie aj prostredníctvom technických zariadení bez obmedzenia, okrem povinnosti nerušiť priebeh rokovania v zmysle § 21 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.
Ak poslanci chcú svojich členov parlamentu obmedziť v rozsahu slobodného prijímania informácií, je potrebné vykonať najužší prieskum zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože ide o zásah do slobody prejavu opozičných poslancov, ktorí majú právo kritizovať vládu (Castells v. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23.4.1992 č.11798/85). Ak však skrytým spôsobom obídu garancie § 21 ods. 2 a súčasného znenia § 32 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku, vtedy je potrebné skúmať, či je také obmedzenie základného práva cielené, nevyhnutné a primerané. Je faktom, že okrem hluku môže k rušeniu priebehu rokovania dôjsť aj inými spôsobmi, napríklad indície uvádza odôvodnenie spomenutého nálezu Ústavného súd Slovenskej republiky: Priebeh pojednávania vo vnútri pojednávacej miestnosti môže byť rušený najmä verbálnou, ale aj neverbálnou komunikáciou, preskupovaním prítomných v pojednávacej miestnosti, činnosťou prítomných, ktorá nie je priamo spojená so sledovaním pojednávania a inými činiteľmi.“ Môže teda dôjsť aj k takému vyhotovovaniu záznamov, ktoré síce nie je hlučné, ale osoba pri ňom sa správa spôsobom, ktorý je nápadný a tak ruší poslancov. Avšak v súčasnom právnom stave nie je predsedajúci oprávnený zakázať osobám prítomným ako verejnosť vyhotovenie akéhokoľvek záznamu alebo prenosu. Obdobne v spomenutom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky: „ Predseda senátu nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby prítomné v súdnej sieni si môžu vyhotovovať písomné poznámky, robiť stenografický záznam priebehu pojednávania alebo nahrávať jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom,“ pričom v tomto prípade zákon podmieňoval vyhotovovanie obrazových záznamov, zvukových prenosov alebo obrazovuzvukových prenosov súhlasom sudcu, avšak nie zvukového záznamu.
Vo vzťahu k poslancom je potrebné upozorniť na zavedenie i novej disciplinárnej právomoci voči poslancovi za opakované (podľa dôvodovej správy najmenej 2-krát) narušenie poriadku na schôdzi (tzv. „toto ustanovenie“, ktoré znamená podľa dôvodovej správy ustanovenie § 32 ods. 1 až 4) Národnej rady Slovenskej republiky t.j. dochádza k doplneniu novej skutkovej podstaty disciplinárneho deliktu (disciplinárneho previnenia) poslanca, a to zavedením nového písmena e) do § 135 zákona o rokovacom poriadku. S tým, že návrh na začatie disciplinárneho konania v Mandátovom a imunitnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky môže podať predseda Národnej rady Slovenskej republiky, avšak Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky môže začať disciplinárne konania aj na základe vlastného uznesenia s tým, že ak sa zistí opakované narušenie poriadku na schôdzi podľa § 32 zákona o rokovacom poriadku, Mandátový a imunitný výbor odporučí Národnej rade Slovenskej republiky uložiť poslancovi pokutu do výšky 2000 eur, a ak poslanec opakovane naruší poriadok na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky v čase do 1 roka od uloženia pokuty za opakované narušenie poriadku na schôdzi, mandátový a imunitný výbor odporučí Národnej rade Slovenskej republiky, aby poslancovi uložila pokutu až do 4000 eur. K uvedenej problematike sa v rozprave v II. čítaní k návrhu novely zákona o rokovacom poriadku vyjadrila opozičná poslankyňa Natália Blahová takto:
„Novelizačný bod 13: „V rokovacej sále je zakázané používanie mobilných telefónov alebo iných technických zariadení umožňujúcich komunikáciu alebo záznam informácií na telefonovanie, vyhotovovanie fotografií, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov alebo audiovizuálnych prenosov …“ Čiže upozornenie, vykázanie, prerušenie schôdze a následné sankcie. Som presvedčená o tom, že autori si zamieňajú príčiny a následky. Definovanie zariadení, ktoré nemožno v rokovacej sále používať, zahŕňa všetky technické pomôcky potrebné pre prácu poslanca. Poslanci používajú bežne svoje osobné laptopy, tablety, telefóny, sledujú tak priebeh schôdze, predkladané návrhy zákonov, prípadne si dohľadávajú prístupné informácie k prejednávanej problematike. Z danej formulácie je nejasné, ako chce predsedajúci verifikovať, či práve toto zariadenie poslanec použil napríklad na zhotovenie fotografie. Ako to chce verifikovať, keďže kontrolou, osobnou kontrolou takéhoto zariadenia by vážnym spôsobom zasiahol do súkromia poslanca. Vyhotovovanie zvukových záznamov je pritom zákonom akceptovaným spôsobom uchovávania údajov aj pri úradnom styku alebo v priebehu súdnych pojednávaní. Občania sledujúci priebeh schôdzí Národnej rady sa opakovane a masívne sťažovali na nekvalitu vysielania online prenosu. Z týchto dôvodov poslanci sprostredkúvali svoj záznam schôdze. Predpokladám, že zrejme to viedlo predkladateľov k tejto zmene. Miesto toho, aby apelovali na Kanceláriu Národnej rady, aby zlepšila kvalitu prenosu. Opätovne sa vymoženosti
moderných technológií a ich pomoc a názornosť degradujú, čím sa Národná rada pripravuje hlavne sama seba o kontakt s občanmi, ktorým sa poslanci zodpovedajú. .. Ako poslanci sme ale snáď nestratili občianske práva. A mojím dobrým právom je použiť napríklad svoj mobilný telefón aj na to, aby som si urobila fotografiu z niektorej z výnimočných chvíľ v rokovacej sále.“
Dĺžka rečníckeho času
Podľa platného znenia zákona o rokovacom poriadku sa Národná rada Slovenskej republiky nemôže uzniesť na rečníckom čase kratšom ako 10 minút v rozprave, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom, na kratšom ako 20 minút, ak zákon o rokovacom poriadku neustanovuje inak. Na základe schváleného znenia novely dochádza k zmene v tom, že sa stanovujú maximálne dĺžky rečníckeho času:
- pre písomne prihláseného poslanca do rozpravy – 20 minút,
- pre člena povereného poslaneckým klubom – 30 minút,
- pre ústne prihláseného poslanca – 10 minút,
za podmienky, že zákon o rokovacom poriadku neustanovuje inak, avšak s tým, že Národná rada Slovenskej republiky môže rozhodnúť bez rozpravy o predĺžení rečníckeho času. Do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, ktorého začiatok a skončenie prednesu je povinný poslanec oznámiť predsedajúcemu, ale odôvodnenie návrhu môže urobiť iba pred samotným prednesom samotného pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, pretože ten musí predniesť až na záver svojho vystúpenia v rozprave jeho doslovným prečítaním (§ 29 ods. 1 a § 30), pričom prednes odôvodnenia sa počíta do rečníckeho času. Doslovné čítanie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu tak podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu predkladateľov až na záver nenaruší samotné rečnícke čítanie vystúpenie poslanca. Avšak jeho písomné vyhotovenie bude musieť poslanec odovzdať na zverejnenie na webovom sídle Národnej rady Slovenskej republiky bezprostredne pred ich prednesením v rozprave. Schválené znenie novely zákona o rokovacom poriadku obsahuje aj obmedzenie dĺžky rečníckeho času na najviac 20 minút, ak požiada o slovo
- podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky a
- člen vlády Slovenskej republiky okrem prípadu prerokovania návrhu najmenej 1/5 poslancov na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky, keď toto obmedzenie neplatí.
Výslovne sa stanovuje, že dĺžka rečníckeho času nie je obmedzená počas rozpravy u spravodajcu a navrhovateľa, keď sa im udelí slovo na požiadanie, ďalej ak zaujímajú stanovisko k výsledkom rozpravy, ďalej u predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky, ak požiadajú o slovo, predsedovi Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu, generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a guvernérovi Národnej banky Slovenskej republiky, ak sa im so súhlasom Národnej rady Slovenskej republiky udelilo slovo, ak o to požiadali. Poslanec má možnosť sa do rozpravy prihlásiť písomne ale aj po druhýkrát ústne. Natália Blahová k tomu v rámci svojho vystúpenia v rozprave uviedla (novelizačný bod č. 11 prináša nový § 30): ,,Túto zmenu považujeme za nebezpečnú. Dovoľte mi, zacitovať z dôvodovej správy tomuto návrhu: „Účelom navrhovanej zmeny je zabezpečiť efektívnosť v rokovaní Národnej rady za súčasného rešpektovania ústavou garantovaných práv poslanca.“ Uvádzané dôvody zmeny nezabezpečia efektívnosť rokovaní. Navyše sú vážnym zásahom do ústavou garantovaných práv poslanca. Zmena prináša bezdôvodné obmedzovanie parlamentnej demokracie, ktorá spočíva hlavne v nerovnosti časovej dotácie medzi jednotlivými vystupujúcimi, kde predkladatelia a členovia vlády majú možnosť niekoľkokrát a bez časového obmedzenia vystúpiť v rozprave. Úprava úplne opomína to, že táto zmena môže spôsobiť prijatie chybnej, nevhodnej alebo dokonca protiústavnej úpravy zákona. Rečník, ktorý bude vystupovať v rozprave bez časových obmedzení, má možnosť prekryť a marginalizovať závažné pripomienky poslancov, ktorí mali možnosť vystúpiť voči predkladateľom len v zanedbateľnom čase. Rozprava v Národnej rade nie je len diskusiou pro forma. Ale má byť reálnou, odbornou diskusiou o problematike, ktorej výsledkom je hlasovanie o návrhu. Táto zmena je dehonestovaním parlamentnej demokracie Národnej rady aj rozpravy v nej. Práve tá je zjavne predkladateľom považovaná iba za akýsi druh politickej proklamácie či povinnej jazdy, kde je aj tak všetko vopred dohodnuté. Návrh úplne opomína odbornú stránku a podstatu tejto diskusie. Ale, ako som už spomínala, tento rokovací poriadok má slúžiť dlhé obdobie. Preto jeho tvorcovia musia byť jednak odborníci, právnici, skúsení poslanci, ale aj vizionári. Musia si vedieť predstaviť aj to, že jedného dňa, keď aj u nás pominú časy despotov a zákopy budú zakopané, bude sa v týchto laviciach naozaj tvoriť a zlepšovať. A k tomu je diskusia nevyhnutná. Zákonná limitácia sa nebude však vzťahovať na vystúpenie predsedu Národnej rady, podpredsedu Národnej rady, prezidenta republiky ani členov vlády. Ak má byť časovo obmedzené vystúpenie poslancov, ktorí majú schvaľovať vládne návrhy, rozporovať ich, dopytovať sa a v prípade opozície aj kontrolovať činnosť vlády, je táto nerovnosť nepatričná a nebezpečná. Členovia vlády môžu svoje návrhy obhajovať neobmedzene, na čo môže poslanec reagovať iba v časovom limite. Predstaviteľ vlády má možnosť vystúpiť kedykoľvek, koľkokrát chce, no poslanec len raz. V krajnom prípade bude vyzerať schôdza Národnej rady ako rozprava členov vlády. No schôdze Národnej rady je prednostne miesto vecnej a politickej diskusie pre poslancov. A táto zmena teda obracia samotný účel rokovania Národnej rady.“
Prezident Slovenskej republiky opäť v liste z dňa 10.11.2016, ktorým schválený zákon vrátil Národnej rade Slovenskej republiky, uviedol: „V čl. I desiatom bode § 30 schváleného zákona sa určuje dĺžka rečníckeho času, pričom oproti platnej právnej úprave, ktorá dĺžku rečníckeho času v rozprave neobmedzuje, sa zavádzajú časové limity v závislosti od toho, v akej časti rozpravy poslanec vystúpi, resp. či ide o poslanca povereného poslaneckým klubom. Obmedzenie rečníckeho času rozprave predstavuje zásah do práva poslanca na slobodu prejavu a v širšom rámci obmedzuje právo poslanca vyjadrovať svoje názory na parlamentnej pôde. Uvedené ustanovenie by bolo možné akceptovať za predpokladu, že by rokovanie národnej rady bolo pravidelne blokované neúmerne dlhými vystúpeniami rečníkov v rozprave, čo by výrazne obmedzovalo až znemožňovalo činnosť zákonodarného zboru. V prípade národnej rady však uvedená situácia nenastáva a dĺžka rozpravy k jednotlivým prerokúvaným bodom, resp. počet dní, ktoré trvá štandardná schôdza národnej rady, nie je (až na ojedinelé výnimky) tak časovo náročná, že by bolo nevyhnutné skracovať dĺžku rečníckeho času v rozprave. Zároveň je potrebné uviesť, že už súčasné znenie § 30 zákona o rokovacom poriadku národnej rady umožňuje skrátiť rečnícky čas v rozprave, čo znamená, že už platný rokovací poriadok pozná mechanizmy, ako prípadnú obštrukciu parlamentnej menšiny obmedziť. Argumentom pre ponechanie súčasnej právnej úpravy je aj skutočnosť, že právo hovoriť v rozprave bez časového obmedzenia patrí k tradíciám našej parlamentnej demokracie, pričom po novembri 1989 sa legislatívne nikdy nepristúpilo k časovému obmedzeniu tohto práva a dôvodová správa ani neuvádza žiadne také skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na ustanovenie tohto obmedzenia v súčasnosti.“
Spôsob prednesu pri rečníckom vystúpení
Rečník podľa § 27 ods. 7 dnes platného zákona o rokovacom poriadku hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky, pričom novela dopĺňa, že poznámky sú buď v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej prezentácie. Je však otázne aká to môže byť tá elektronická podoba, keď napríklad použitie tabletu má byť podľa § 32 ods. 3 novelizovaného znenia zákona o rokovacom poriadku vylúčené vždy, pretože každý tablet umožňuje aj vyhotovovanie záznamov. Zrejme to bude musieť byť taký elektronický prostriedok, ktorý nemá zabudovanú možnosť vyhotovovania záznamov a prenosov v zvukovej, obrazovej a ani zvukovoobrazovej podobe. Natália Blahová k tomu uvádza (novelizačný bod č. 8): ,,Sme presvedčení, že ide o nezmyselné ustanovenie. Prečo nezmyselné? Žijeme v digitálnej dobe, kedy je možné veľmi názorne podporiť svoje vystúpenie v rozprave vysvetlením prostredníctvom grafu, infografiky, obrazu. Navyše je k takémuto výkladu rokovacia sála technicky plne prispôsobená. Týmto ustanovením sa teda dobrovoľne oberáme o pokrokové možnosti výkladu zložitých problémov v rámci rozpravy, a to aj do budúcna, keď je pravdepodobné, že používanie technických pomôcok bude nielen bežný, ale dokonca nevyhnutným štandardom.“
Prezident Slovenskej republiky sa vyjadril k schválenému znenie novelizovaného § 27 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku v liste, ktorým vrátil novelu rokovacieho poriadku Národnej rade Slovenskej republiky takto: „Podľa čl. 26 ústavy sa zaručuje sloboda prejavu, pričom obsahom tejto slobody je právo každého vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Ústava zároveň umožňuje slobodu prejavu obmedziť, ak je toto obmedzenie ustanovené zákonom (formálna podmienka) a ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (materiálne podmienky). Schválený zákon obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré obmedzujú slobodu prejavu poslancov na pôde národnej rady, pričom možno mať dôvodné pochybnosti, či tieto obmedzenia sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, resp. nie je zrejmé, aký legitímny cieľ predpokladaný čl. 26 ods. 4 ústavy uvedené obmedzenia sledujú. Na interpretáciu a aplikáciu čl. 26 ústavy má výrazný vplyv aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.), ktorý právo na slobodu prejavu upravuje v čl. 10, pričom pre jeho uplatňovanie má význam najmä rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Z tejto judikatúry vyplýva, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu sa pritom vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sa priaznivo prijímajú alebo pokladajú za neútočné alebo indiferentné, ale aj tie, ktoré sú útočné, šokujúce alebo znepokojivé. Európsky súd pre ľudské práva zároveň zastáva názor, že „ochrana zaručená článkom 10 sa neobmedzuje na niektoré kategórie informácií, myšlienok alebo foriem prejavu“ (Markt Intern Verlag GmbH and Klaus Beermann v. Germany). V čl. I šiestom bode § 27 ods. 7 schváleného zákona sa ustanovuje, že „rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej prezentácie.“ Zákaz použitia zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej prezentácie pri vystúpení rečníka v rozprave považujem za obmedzenie, ktoré nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Podpora argumentácie prednesenej ústne v rozprave vizuálnou pomôckou je bežným spôsobom prezentácie, ktorý umožňuje recipientom lepšie vnímať prednášané hovorené slovo. V tejto súvislosti je potrebnézdôrazniť, že používanie takýchto prezentácií je v súčasnosti štandardom. Preto pre uvedený zákaz nenachádzam žiadne rozumné odôvodnenie. Žijeme v digitálnej dobe, pričom súčasné technické zariadenia (vrátane technického zariadenia v rokovacej sále národnej rady) používanie týchto prezentácií umožňujú, a preto ich zákaz ide presne proti súčasným trendom zameraným na digitálnu gramotnosť.“
Som toho názoru, že poslanci pri svojom rečníckom prejave požívajú právo na slobodu prejavu, hoci konajú ako nositelia verejnej moci, nie ako súkromné osoby. V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Jerusalem v. Rakúsko č.26958/95 z 27.2.2001 sa uvádza: „V tomto vzťahu Súd pripomína, že kým sloboda prejavu je dôležitá pre každého, osobitne je tak tomu pre voleného zástupcu ľudu. Zastupuje elektorát, upozorňuje na ich starosti a bráni ich záujmy. V súlade s tým, zásahy do slobody prejavu opozičného člena parlamentu, ako sťažovateľa, volajú po najužšom prieskum zo strany Súdu (pozri Castells v. Španielsko, rozsudok z 23.4.1992, Séria A č. 236, s.22-23, bod 42) … Čo sa týka napadnutých tvrdení sťažovateľa, Súd pozoruje, že boli urobené v priebehu politickej diskusie vo Viedenskej mestskej rade. Nie je rozhodujúce, či táto diskusia sa vyskytla pred Viedenskou mestskou radou zasadajúcou ako miestna rada a nie ako krajinský parlament. Bez ohľadu na to, či tvrdenia sťažovateľa boli pokryté parlamentnou imunitou, Súd zisťuje, že boli urobené na fóre, ktoré bolo aspoň porovnateľné s parlamentom, pretože sa týka verejného záujmu na ochrane slobody verejného prejavu účastníkov. V demokracii, parlament alebo také porovnateľné orgány sú esenciálne fóra pre politickú diskusiu. Veľmi závažné dôvody musia byť predložené, aby odôvodnili zasahovanie do slobody prejavu vykonávanej v nich.“
Ukladanie disciplinárnych sankcií za transparenty a tabule v parlamente bolo riešené vôbec prvýkrát Veľkou komorou Európskeho súdu pre ľudské práva rozsudkom z 17.5.2016 v prípade Karácsony a iné proti Maďarsku č.42461/13 a 44357/13, kde v prípade opozičných poslancov maďarského parlamentu, ktorý vyjadrili svoje názory na transparente a tabule postavených uprostred parlamentu a aj za použitie megafónu, došlo k uloženiu disciplinárnych pokút vo výške od 170 do 600 eur za závažné útočné správanie voči poriadku v parlamente. Veľká komora síce konštatovala, že zásah proti členom maďarského parlamentu síce nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, ale to iba pre to, že nebol sprevádzaný adekvátnymi procesnými zárukami. Veľká komora v bode 139. a nasl. rozsudku uvádza:
„Výkon slobody prejavu v parlamente sa uskutočňuje s „povinnosťami a zodpovednosťami“ uvádzanými v článku 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd s cieľom zabezpečiť efektívnu činnosť parlamentu. Parlamenty sú oprávnené podľa tohto ustanovenia reagovať, keď ich členovia sa zapoja do správania v rozpore s poriadkom narúšajúcim normálne fungovanie zákonodarcu … určitými obmedzeniami na reč v Parlamente – motivovanými potrebou zabezpečiť, aby parlamentný chod bol vykonávaný riadnym spôsobom – ktoré by mali byť považované za odôvodnené. Je relevantné spomenúť v tejto spojitosti, že Benátska komisia zistila, že vo väčšine národných parlamentov členovia by mohli podliehať interným disciplinárnym sankciám parlamentu.
140.V tomto kontexte, Súd zisťuje, že je dôležité rozlíšiť medzi, na jednej strane, podstatu parlamentnej reči a, na druhej strane, čas, miesto a spôsob, akým taká reč je vykonaná. … Súd má za to, že štáty – alebo vskutku parlamenty samy, by mali, v zásade, nezávisle regulovať čas, miesto a spôsob reči v parlamente, a toto, zodpovedajúco prieskumu Súdu v tomto vzťahu, by malo byť obmedzené. Naopak, štáty majú veľmi obmedzenú voľnosť v regulovaní obsahu parlamentnej reči. Avšak, určitá regulácia môže byť posúdená ako nevyhnutná s cieľom zabrániť formám prejavu takým, ako priame alebo nepriame volanie po násilí. Pri overovaní, že sloboda prejavu zostáva zabezpečená, prieskum Súdu v tomto kontexte by mal byť prísnejší. …
141. Súd opakuje, že demokracia tvorí základný prvok „európskeho verejného poriadku“ a že práva zaručené článkom 3 Protokolu č. 1 sú kruciálne pre zavedenie a udržanie základov efektívnej a zmysluplnej demokracie ovládanej vládou práva… A tak Dohovor zavádza úzku súvislosť medzi efektívnou politickou demokraciou a efektívnou činnosťou parlamentu. V súlade s tým, nemôže existovať žiadna pochybnosť, že efektívne fungovanie parlamentu je hodnotou kľúčového významu pre demokratickú spoločnosť a preto výkon slobody reči v parlamente možno musí ustúpiť príležitostne legitímnym záujmom ochrany riadneho vedenia parlamentného chodu ako aj ochrany práv iných členov parlamentu. Riadna diskusia v parlamente koniec-koncov slúži politickému a legislatívnemu procesu, záujmom všetkých členov zákonodarcu, umožňujúc im zúčastniť sa za rovnakých podmienok parlamentného procesu, a záujmom širokej spoločnosti. Maďarský ústavný súd mal za to, v tomto kontexte, že úlohou bolo nájsť rovnováhu práv medzi právami konkrétneho člena parlamentu a zaručením efektívnej parlamentnej činnosti. Súd súhlasí s týmto postojom, dodajúc, že práva parlamentnej menšiny by mali tiež byť súčasťou vyrovnania. Všeobecnejším štýlom, Súd opakuje, že pluralizmus a demokracia musia byť založené na dialógu a duchu kompromisu. …
143 … Vnútroštátne orgány, najväčšou mierou predovšetkým parlamenty (alebo porovnateľné orgány zložené z volených zástupcov ľudu), sú vskutku v lepšej pozícii než medzinárodný sudca na zváženie potreby obmedziť správanie člena spôsobujúceho narušenie riadneho vedenia parlamentných diskusií a ktoré môže byť škodlivé pre základný záujem zabezpečenia efektívneho fungovania parlamentu v demokracii. …
146. … Súd má za to, že existuje prevládajúci verejný záujem na zabezpečení, aby parlament, kým rešpektuje požiadavky slobodnej diskusie, mohol fungovať efektívne a sledovať svoju misiu v demokratickej spoločnosti. Preto, kým podkladový účel relevantných disciplinárnych pravidiel je výlučne v zabezpečení efektívnosti parlamentu a tým efektívnosti demokratického procesu, rozsah úvahy, ktorý má byť poskytnutý v tejto oblasti by mal byť širší. …
147. Avšak, v tomto okamihu Súd by rád zdôraznil, že z hľadiska testu nevyhnutnosti podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru, vnútroštátna úvaha, ktorá je inherentná v pojem parlamentnej autonómie, v sankcionovaní reči alebo správania v parlamente, ktoré môžu byť považované za zneužívajúce, aj keď veľmi dôležité, nie je neobmedzená. Sankcionovanie by malo byť zlučiteľné s koncepciami „efektívnej politickej demokracie“ a „vlády práva“, na ktoré preambula Dohovoru odkazuje. Súd opakuje, že pluralizmus, tolerancia a slobodomyseľnosť sú typickými znakmi „demokratickej spoločnosti“. Hoci individuálne záujmy musia príležitostne byť podriadené záujmom skupiny, demokracia jednoducho neznamená, že názory väčšiny musia vždy prevážiť: musí byť dosiahnutá rovnováha, ktorá zabezpečení spravodlivé a náležité zaobchádzanie s ľuďmi z menšín a vyhne sa zneužitiu dominantného postavenia … V súlade s tým, parlamentná autonómia by nemal byť zneužívaná na potláčanie slobody prejavu člena parlamentu, ktorá leží v srdci politickej diskusie v demokracii. Bolo by nezlučiteľné s účelom a cieľom Dohovoru, keby zmluvné štáty, prijatím konkrétneho systému parlamentnej autonómie, boli tým oslobodení od ich zodpovednosti podľa Dohovoru vo vzťahu k výkonu slobody reči v parlamente …. Podobne pravidlá týkajúce sa vnútornej činnosti parlamentu by nemali slúžiť ako základ pre väčšinové zneužívanie dominantného postavenia tvárou v tvár opozícii. Súd prikladá význam ochrane parlamentnej menšiny pred zneužitím väčšinou. Bude preto preskúmavať s osobitnou starostlivosťou akékoľvek opatrenie, ktoré sa objaví, aby konalo výlučne, alebo hlavne, k nevýhode opozície … Súd ďalej poznamenáva, že Parlamentné zhromaždenia Rady Európy zdôraznilo potrebu rovnakého zaobchádzania so všetkými členmi parlamentu …“
Európsky súd pre ľudské práva aplikoval vyššie uvedené zásady na prípad Karácsony takto:
„148. … Súd nemá žiadne potiaže v akceptovaní, že v súčasnom prípade bolo nevyhnutné reagovať na správanie sťažovateľov v parlamente, ktoré bolo vecou pre snemovňu, aby posúdila pri výkone jej autonómie. Navyše Súd musí určiť, či dotknutý zásah bol primeraný sledovaným legitímnym cieľom a či dôvody uvádzané vnútroštátnymi orgánmi na odôvodnenie boli relevantné a dostatočné. …
149. … Zdá sa, že sťažovateľom bolo dané upozornenie predsedajúceho. … Súd má za to, že vystavenie transparentu alebo tabule v parlamente nie je obvyklý spôsob, ktorým členovia parlamentu vyjadrujú svoje názory na daný predmet diskutovaný v snemovni. Keď si vybrali túto formu správania, sťažovatelia narušili poriadok v parlamente. Mali voľnosť vyjadriť tú istú správu v ich parlamentnej reči v úzkom slova zmysle (stricto sensu) a keby tak urobili, tak následky ich konania mohli byť celkom odlišné. Použitie megafónu tiež zjavne narúša poriadok.
150. .. Na základe faktov prípadu, Súd je uspokojený, že sťažovatelia nedostali sankcie za vyjadrenie ich názorov o otázkach diskutovaných v parlamente, ale skôr pre čas, miesto a spôsob, akým ich urobili. …
151. Navyše, po zohľadnení okolností súčasného prípadu, Súde nezisťuje žiaden dôvod spochybňovať, že napadnuté disciplinárne sankcie, ktoré boli uložené sťažovateľom, boli podporené dôvodmi, ktoré boli relevantné pre sledované legitímne účely, menovite, zabránenie neporiadku a ochrane práv iných členov parlamentu. Avšak nevidí žiadnu potrebu rozhodnúť o tom, či, pripomenúc široký rozsah úvahy štátu, tieto dôvody, ako také, boli aj dostatočné na preukázanie, že sporný zásah bol „nevyhnutný“. Súd zisťuje, že je primeranejšie sústrediť sa na prieskum, či obmedzenie práva sťažovateľov na slobodu prejavu bolo sprevádzané efektívnymi a adekvátnymi zárukami proti zneužitiu. Vskutku, … , spravodlivosť konania a poskytnuté procesné záruky sú faktory, ktoré smú musieť byť vzaté do úvahy, keď sa zvažuje primeranosť zásahu do slobody prejavu. Navyše, Súd zistil …, že jeho prieskum ako čas, miesto a spôsob rečí v parlamente sú regulované, by mal byť obmedzený.
152. V tejto spojitosti, malo by byť zdôraznené, že výkon právomoci parlamentu sankcionovať správanie v rozpore s poriadkom člena musí rešpektovať princíp primeranosti inherentný v článku 10, vrátane jeho procesného aspektu… Dodržanie princípu primeranosti velí, medzi iným, že uložená sankcia by mala zodpovedať závažnosti disciplinárneho porušenia. Súčasne Súd by mal náležite zohľadniť autonómiu parlamentu, ktorá by mala dobre vážiť vo vážení záujmov, ktoré majú by uskutočnení podľa testu primeranosti. …“
Európsky súd pre ľudské práva ďalej uvádza, že v prípade okamžitých sankcií ako odmietnutie práva rečniť a vylúčenie zo schôdze sú procesnými zárukami, pričom je možné ich uložiť v prípadoch závažného rušenia parlamentného poriadku. V prípade ex post facto disciplinárnych sankcií ako je pokuta, Európsky súd pre ľudské práva (Veľká komora) je toho názoru, že procesné záruky dostupné za týmto účelom by mali zahŕňať, ako minimum, právo pre dotknutého člena parlamentu, aby bol vypočutý v parlamentnom procese pred uložením sankcie a poznamenáva, že právo byť vypočutý sa vskutku zvýšene objavovalo ako základné procesné pravidlo v demokratických štátoch, mimo súdnych konaní, ako je uvedené v článku 41 ods. 2 a) Charty základných práv Európskej únie. Základné dôvody uloženia sankcie ex post facto musia byť uvedené tak, aby člen parlamentu pochopil odôvodnenie opatrenia, a aby bola pripustená určitá forma verejného prieskumu. V danom prípade písomný návrh predsedajúceho ani uznesenie o uložení pokuty neobsahovali žiadne odôvodnenia a nebolo ich možné pred ich schválením plénom parlamentu ani po ňom nijako napadnúť. Existovala iba všeobecná možnosť urobiť vyhlásenie v parlamente alebo podanie sťažnosti sa na určité parlamentné orgány bez akejkoľvek záruky toho, že argumenty sťažovateľov budú posudzované v relevantnom disciplinárnom procese, a teda chýbali adekvátne procesné záruky , a tak zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľov nebol primeraný sledovaným legitímnym cieľom.
Záver
Snaha parlamentnej väčšiny v Národnej rade Slovenskej republiky dostáva otvorené dvere aj práve vďaka najnovšej judikatúre Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je v podstate potrebné k vládnemu zákonu doplniť procesné záruky v prípade ukladania sankcií spojených s využívaním tabúľ a transparentov pri rečníckych prejavoch. Ako naznačila Veľká komora, možno bude postačovať možnosť vyjadriť sa v príslušnom parlamentom výbore. Právo byť vypočutý. V kontexte parlamentnej autonómie a deľby mocí neprichádza do úvahy ani kontrola súdnou mocou. Je zrejmé, že procesné záruky požadované Európskym súdom pre ľudské práva v rokovacom poriadku sú sčasti splnené. Konkrétne v § 137 zákona o rokovacom poriadku, je zrejmé, že poslanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, nie je vylúčený z rokovania Mandátneho a imunitného výboru a má právo sa vyjadriť ku všetkým písomnostiam slúžiacim ako podklad na rozhodovanie mandátového a imunitného výboru. Otázka však je, či existuje právo sa osobne vyjadriť na rokovaní tohto výboru. Chýba však povinnosť odôvodňovať rozhodnutie pléna Národnej rady Slovenskej republiky o uložení sankcie.
Zoznam bibliografických odkazov
Internetové zdroje:
Dôvodová správa k parlamentnej tlači č. 200,
dostupné online: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=6025 (10.11.2016)
Online článok: Prezident Kiska vrátil Národnej rade novelu rokovacieho poriadku, dostupný online:https://www.prezident.sk/article/prezident-kiska-vratil-narodnej-rade-novelu-rokovacieho-poriadku/ (10.11.2016)
Textový prepis rozpravy v Národnej rade Slovenskej republiky z 21.10.2016, dostupný online: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze%2frozprava (15.10.2016)
Judikatúra:
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 40/03 zo dňa 23.9.2003
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23.4.1992 č.11798/85Castells v. Španielsko, dostupné online: