Jeden nemenovaný sudca nedávno vyhlásil, že v prvom rade nezdieľa presvedčenie o tom, že v súčasnej dobe dochádza v justícii k významných prieťahom v konaní, že hlavnou príčinou tohto stavu je zdĺhavá činnosť súdu či dokonca jeho nečinnosť a že jednou z možností ako tento neutešený stav napraviť, je zabezpečiť prehľad o činnosti súdu. Taktiež nezdieľal predstavu, že prínosom elektronizácie by mala byť najmä kontrolovateľnosť činnosti sudcu a súdneho úradníka a minimalizácia rizika straty spisu. Tento sudca sa naopak domnieval, že uvedené problémy sú v celej problematike elektronizácie skôr marginálne.
Je zrejmé, že na problém oneskorenej spravodlivosti sa možno pozerať z dvoch pohľadov: z pohľadu, že meškajúca spravodlivosť je odopretá spravodlivosť (William Ewart Gladstone, 1809-1898, britský premiér), alebo z pohľadu, že spravodlivosť je spravodlivosťou, aj keď mešká a robí sa s chybami (George Bernard Shaw, 1856-1950, britský dramatik, aj keď írskeho pôvodu). Hoci ako zástancovia presadzovania moderných technologických prvkov elektronickej justície by sme presadzovali prvé heslo, musíme pripustiť, že skutočne aj meškajúca spravodlivosť je spravodlivosťou. Avšak nie každé meškanie súdu spĺňa limity spravodlivého konania. Akonáhle intenzita meškania dosahuje úroveň „významných“ prieťahov, dochádza k porušeniu zásady spravodlivého konania, ktorým je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov (konštantná judikatúra ÚS SR). Teda je potrebné z oboch britských (alebo jedného anglického a jedného írskeho) názorov vybrať podstatu a vytvoriť tak tretí, „slovenský“, názor (ku koncu článku prídeme ešte aj k štvrtému českému názoru o meškajúcej spravodlivosti): Meškajúca spravodlivosť je len dovtedy spravodlivosťou, pokiaľ jej meškanie nedosahuje intenzitu významného meškania (aj keď sa môže zdať, že ide o pejoratívne parafrázovanie činnosti slovenského ústavného súdu, zdá sa, že uvedený prístup je celkom výstižný, je praktický, nemá v sebe zabudovaný osudový aspekt, jasne nám ukazuje, že je tu niekto, kto určí, čo je „významné“). Judikatúra poskytuje rôzne príklady významných prieťahov (I. ÚS 63/2000, nález z 12.6.2001, I. ÚS 16/02, nález z 9.12.2002), ale celkom zrejme to nie sú prípady ojedinelých a krátkodobých neefektívnych postupov alebo nečinnosti súdu, dokonca samo osebe ani prípady prekročenia zákonných procesných lehôt. Pri súčasnom náraste agendy, ktorú musia jednotliví sudcovia a súdni úradníci spracovať, je však pravdepodobné, keďže mnoho úkonov nezávisí od nich, ale od iných osôb (napríklad súdni znalci atď.), že v dôsledku posúvania papierového spisu dochádza spočiatku k nepatrnému nárastu času, ktorý neskôr môže prerásť do celkového meškania s vydaním rozhodnutia. Na to, aby každý úkon súdu bol efektívny a rovnako aby súd mohol efektívne urgovať tretie osoby o splnenie povinností (napríklad vrátenia spisu), je potrebné, aby existoval elektronický systém, ktorý by sudcu a súdnych úradníkov upozorňoval na stav spisu t.j. kde sa spis nachádza, kto je povinný vykonať určitý úkon, čo má urobiť súdny úradník, kedy má byť nariadené pojednávanie, lehoty na vyhotovenie rozhodnutí atď. Už tu vidíme, že uvedené kroky možno výrazne zjednodušiť zavedením elektronického spisu, ktorý sa neposúva medzi oddeleniami súdu a tretími osobami, ale každý oprávnený subjekt má doň prístup. Spis vtedy nie je potrebné ani predkladať nadriadenému orgánu. V podstate v okamihu, ako bude podané odvolanie, systém vygeneruje lehotu na postup prvostupňového súdu a následne po uplynutí tejto lehoty, nadriadený súd automaticky získa prístup do spisu a môže vykonávať úkony. Ide, samozrejme, o zjednodušené znázornenie vzájomných väzieb a vzťahov v rámci inštitútu elektronického spisu. Existujú prípady, ktoré prvé, anglické, heslo doťahujú až do dôsledkov, ako je napríklad singapurská úprava od roku 2001, podľa ktorej, ak v lehote 12 mesiacov nebol vykonaný žiaden úkon, dochádza k automatickému zastaveniu konania – v zmysle dikcie, že radšej nebude žiadna spravodlivosť, ako meškajúca. Strany môžu z určitých kvalifikovaných dôvodov požiadať o obnovu prípadu. Singapurský štát tak zjavne nechce niesť dôsledky súdnych konaní vedených so zbytočnými prieťahmi. Toto automatické zastavenie konania by však bez elektronizácie spisu bolo len veľmi ťažko uskutočniteľné. Nemôže byť viazané na úkon súdu, musí nastať automaticky. Pre nás, nositeľom európskej právnej kultúry, môže byť uvedený prístup vnímaný skôr opačne, a to v tom, že v podstate strana konania doplatí na prieťahy zo strany súdu v to zmysle, že bez jej viny dôjde k zastaveniu konania. V európskom ponímaní nie je strana povinná aktívne sa domáhať úkonov súdu svojimi úkonmi len preto, aby nedošlo k meškajúcej spravodlivosti. Určitý prvok potreby upozorňovať na prieťahy v konaní je daný existenciou práva účastníka konania podať sťažnosť na postup súdu, ktorý porušuje právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorá sa podáva predsedovi súdu, ktorý môže prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Využitie tejto sťažnosti je totiž podmienkou pre uplatnenie nároku na určenie, že došlo k porušeniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako účinného prostriedku nápravy.
Elektronizácia súdnych konaní nielen môže zabrániť vzniku porušenia princípov spravodlivého konania a tým aj základných práv fyzických osôb a právnických osôb na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ale môže uľahčiť aj prácu súdnemu personálu, čo sa v konečnom dôsledku môže prejaviť na kvalite rozhodovacej činnosti. Kvalita rozhodovacej činnosti je kategória, ktorá sama osobe nesúvisí s meškajúcou spravodlivosťou, pretože aj meškajúce rozhodnutie môže byť kvalitné, ale je zrejmé, že znížením počtu povinných administratívnych úkonov, ktoré by sa týkalo aj samotného sudcu, zavedením možnosti sudcu mať prístup k elektronickému spisu po celých 24 hodín počas celého súdneho konania, rovnako súdnych znalcov a strán konania, sa vytvoria maximálne možné priaznivé podmienky pre čo najvyššiu kvalitu rozhodovacej činnosti. Samotná základná výhoda používania operačných programov spočívajúca v elektronickom prístupe k právnym vetám, zákonom atď. umožňuje rýchle spracovanie súdneho rozhodnutia z hľadiska jeho obsahovej štruktúry a umožňuje sudcovi a súdnemu úradníkovi využiť maximálne penzum času na vybrúsenie konkrétnych odlišností jednotlivého prípadu tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo na potrebné otázky v potrebnom rozsahu.
Veľmi silný argument pre zavedenie elektronického spisu je aj vylúčenie možnosti straty spisu alebo jeho časti. Samozrejme aj v tomto prípade je zrejmé, že nejaké papierové podoby časti spisu budú existovať – najmä ak podanie bude podané v listinnej podobe, alebo úkony tretích osôb budú do spisu zakladané v listinnej podobe – vtedy sa tieto listinné dokumenty skonvertujú do elektronickej podoby s rovnakou právnou účinnosťou a listinný „nosič“ sa uloží do zbierky listín k danému elektronickému spisu. Prístup k tejto zbierke bude fungovať tak, ako doteraz prístup k papierovému spisu. Zbierka listín bude mať význam aj v prípadoch dôkazných predmetov, videopások, DVD nosičov, ktoré sa prehrajú do elektronického spisu, ale dodané originálne nosiče sa uložia do zbierky listín.
Efektívnosť úkonov súdu sa teda priamo úmerne zvyšuje s rozvojom jednotlivých prvkov elektronickej justície. V súčasnom období sa Slovenská republika nachádza v zvláštnom období elektronizácie súdnictva, keď síce existuje možnosť podať elektronické podanie návrhu na začatie konania v civilnom konaní so zaručeným elektronickým podpisom bez toho, aby bolo treba doplniť takéto elektronické podanie listinnou podobou, ale po prijatí súdnou elektronickou podateľňou sa prijaté podanie musí vytlačiť a až s takto vytlačeným návrhom sa vytvorí listinný spis. Takéto podanie je síce elektronicky podpísané, ale na vytlačenej verzii sa samozrejme podpis nezobrazí. Listinné dokladovanie existencie zaručeného elektronického podpisu vôbec nie je v príslušných predpisoch riešené – vyhláška MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, vyhláška NBÚ č. 136/2009 Z.z. o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom styku a administratívnom styku v platnom znení, ostáva teda na vnútorných predpisoch súdu, ako sa toto listinné dokladovanie zaručeného elektronického podpisu zdokladuje v papierovom spise.
Neexistencia elektronického spisu v prípade existencie možnosti elektronického podania je podobná stavu vybudovania fasády domu s pekne vyhotovenými vchodovými dverami s tým, že po vstupe do „budovy“ zistíme, že budova nemá strechu a že vlastne vôbec nejde o budovu, ale len o vonkajší múr budúcej budovy, a aj to len z jednej strany, pretože zvyšné tri múry „domu“ vôbec nie sú postavené (tu je naznačená tá skutočnosť, že okrem elektronických podaní iniciatívnych účastníkov, žiaden iný úkon už elektronicky v zásade nie je vedený, napríklad úkon iného orgánu voči súdu). Vnútro „budovy“ vôbec neexistuje – v rámci súdnej budovy sa papierové spisy môžu stratiť, pretože elektronicky sa zaznamenávajú len niektoré z nich (zatiaľ sa zaznamenáva len ich pohyb), podľa úrovne súdneho manažmentu zavedenej na tom-ktorom súde (jediným jednotne zavedením elektronickým postupom je pridelenie veci sudcovi náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti). Treba uviesť aj to, že proces elektronizácie súdnictva je viazaný na právomoci Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré v zmysle § 71 písm. d) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení riadi a metodicky usmerňuje vývoj, nasadzovanie a využívanie informačných systémov a technológií na súdoch. Je teda zrejmé, že v prípade elektronizácie súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky je potrebná súhra všetkých troch zložiek moci. Zákonodarná moc musí pripraviť také zákonné podklady pre zavádzanie jednotlivých komponentov elektronizácie súdnictva, ktoré budú predvídať dostatočne všeobecne možné aplikačné nejednotnosti, výkonná moc musí operatívne usmerňovať súdy pri zabezpečovaní aplikácií pre súdy, a súdna moc musí jednoznačne ako „konzument“ posúdiť vhodnosť zavedených aplikácií, samozrejme ideálne by to bolo pred riadnym ostrým zavedením, aby náklady na štátny rozpočet boli skutočne efektívne a účelne vynaložené. V prípade elektronickej justície je preto nevyhnutná spolupráca všetkých troch zložiek moci. K tomu je samozrejme potrebná aj spolupráca občanov – strán konania, ktorí by prostredníctvom on-line procesov mali mať možnosť vyjadrovať k nastoleným problémom a otázkam.
Z hľadiska efektivity uskutočnených podaní je potrebné zdôrazniť, že umožnenie elektronických podaní prostredníctvom elektronickej podateľne umožňuje využiť časový priestor na podanie návrhu na začatie konania alebo opravného prostriedky na maximálne časové rozpätie, čo znamená, že ak lehota na podanie napr. odvolania končí o 24 hod. posledného dňa lehoty, tak je potrebné, aby v tejto lehote bolo podanie prijaté elektronickou podateľňou. § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku uvedený problém podávania elektronických podaní nerieši osobitným spôsobom, takže sa musí aplikovať jeho odsek 3, ktorý uvádzal že lehota je zachovaná, ak sa posledný deň urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý ho má povinnosť doručiť. Z týchto dvoch alternatív je použiteľná len prvá, čo znamená, že elektronické podanie musí v lehote dôjsť súdu – aby sme mohli konštatovať, že „bolo urobené na súde“. Na rozdiel od pošty, ktorá má povinnosť doručiť, kde postačí odovzdanie pošte aj v poslednú minútu príslušného posledného dňa lehoty, v prípade elektronického podania by takýto postup viedol s najväčšou pravdepodobnosťou k oneskorenému príjmu elektronického podania elektronickou podateľňou. Elektronické podanie odoslane účastníkom konania na súd v poslednej minúte lehoty by pravdepodobne nestihlo v tej istej minúte byť prijaté elektronickou podateľňou súdu. Navyše predpokladom prijatia elektronickou podateľňou je aj tá skutočnosť, že „počítač podateľne“ musí byť nastavený pre príjem elektronických podaní aj po pracovnej dobe, aby mohol prijať elektronické podania aj po pracovnej dobe (NSS ČR, sp.zn. 5 Afs 77/2005 z 18.7.2006). Podobný problém okamihu urobenia úkonu voči súdu riešil Najvyšší správny súd Českej republiky v prípade podávania elektronických podaní prostredníctvom dátových schránok (sp.zn. 9 Afs 28/2010 z 15.7.2010), keď uviedol, že za odovzdanie súdu sa považuje okamih dodania t.j. okamih, od ktorého je dátová správa dostupná v dátovej schránke príjemcu správy – súdu, pretože podanie sa dodaním do dátovej schránky nachádza objektívne a fakticky v dispozičnej sfére orgánu verejnej moci. Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol, že „Obdobne pre podania uskutočnené prostredníctvom elektronických podatelní je v § 2 ods. 1 vyhlášky č. 496/2004 Sb. výslovne stanovené, že ak neustanovuje táto vyhláška inak, je prijatá dátová správa považovaná za doručenú orgánu verejnej moci, pokiaľ je dostupná elektronickej podateľni prevádzkovanej podľa osobitného právneho predpisu.“
Je zrejmé, že je potrebné osobitným spôsobom vyzdvihnúť šetrenie nákladov stranám a súdu napríklad šetrením na prepravných nákladoch (nielen šetrenie času, ale skutočne vynaložených verejných financií). On-line procesy umožňujú aj on-line platenie súdnych poplatkov. Elektronický spis šetrí aj fyzické priestory súdu, advokátov, podnikateľov, ktoré je tak možné po vyprataní od súdnych spisov využiť na iné účely. Archivovanie elektronických dokumentov zaberá len virtuálny priestor.
Elektronizácia súdnictva, ako sme naznačili, zasahuje pozitívne aj negatívne do základných práv a slobôd. Nepochybne sa jej účinky na presadzovanie spravodlivého súdneho konania prejavujú v presadzovaní práva na prístup k súdu, právu na prerokovanie veci v primeranej lehote, práve na zákonného sudcu, ktoré priamo profitujú z elektronizácie súdnictva. Rovnako aj princíp kontradiktórnosti konania sa zavedením elektronického spisu významne zosilňuje, pretože strany majú možnosť nahliadať on-line do spisu a tak bezprostredne môžu reagovať na dôkazy protistrany. Záruky v trestnom konaní sa zintenzívňujú, pretože pri veľmi krátkych lehotách v trestnom konaní sprístupnenie spisu vo väzobných veciach a pri rozhodnutiach s trojdňovými lehotami na podanie sťažnosti významne uľahčujú aj výkon ďalších základných práv a slobôd – napríklad právo na obhajobu.
Negatívnym zásahom elektronizácie súdnictva je nepochybne vznik povinnosti pre osoby nedisponujúce znalosťami výpočtovej techniky, prípadne financiami, na získanie elektronického prístupu k dátovým schránkam. V Českej republike, kde príjem prostredníctvom dátových schránok je povinný pre určité kategórie osôb – právnické osoby, strpieť doručovanie dátových správ zo súdu do svojej dátovej schránky. Tieto právnické osoby však bežne využívajú prostriedky informačných a komunikačných technológií, ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 300/2008 Sb. o elektronických úkonech, pričom tento spôsob doručovania by mal byť výhodný a efektívny pre tieto subjekty, a to najmä z hľadiska úspory kapacít nutných pre zabezpečenie predmetných činností. Ústavný súd Českej republiky (III. ÚS 1513/11 z 21.7.2011) k tomu uviedol: „V súlade s ustanovením čl. 4 ods. 1 Listiny môžu byť povinnosti ukladané iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd. Pokiaľ by zákonodarca ukladal povinnosti, ktoré nie je možné objektívne splniť (nemožnosť zriadiť si internet ako službu, napríklad preto, že je poskytovanie takých služieb zákonom zakázané), bolo by možné také povinnosti, aj keď uložené zákonom, charakterizovať ako porušujúce základné práva a slobody. V súčasnej globálnej komunikačnej spoločnosti nemôže byť o objektívnej nemožnosti prístupu k internetu vôbec uvažované. Tvrdenie sťažovateľa, že „nemá internet“ samo o sebe neznamená objektívnu nemožnosť splnenia zákonom uloženej povinnosti. Skutočnosť, že splnenie zákonom uloženej povinnosti vyžaduje napr. zaplatenie si služby internetu opäť nemôže byť charakterizované ako protiústavné, pretože s výkonom určitých činností vždy súvisia určité náklady, s ktorými je potrebné počítať. Výnimkou by bolo, keby také náklady boli likvidačné či neprimerane vysoké. Samotná hierarchia povinnosti zriadiť si pre doručovanie dátovú schránku je podľa názoru Ústavného súdu celkom zrejmá – v zásade je táto povinnosť uložená subjektom, pri ktorých možno objektívne predpokladať, na základe exaktne zistiteľných údajov, že objem komunikácie s inými subjektmi bude rozsiahlejší, než je tomu pri bežnom občanovi – fyzickej osoby prípadne drobného živnostníka (fyzickej osoby podnikajúcej). Zrýchlenie a racionalizácia súdneho procesu je legitímnym cieľom v demokratickej spoločnosti, pretože spravodlivosť, ktorá prichádza neskoro, nemusí byť už spravodlivosť. K tomuto legitímnemu cieľu môžu byť v demokratickej spoločnosti použité primerané prostriedky, ktoré nepovedú k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ by sťažovateľ riadne plnil zákonom mu uložené povinnosti, mohol by riadne uplatňovať všetky námietky v rámci súdneho procesu. Vzhľadom k tomu, že tak neurobil, nesie dôsledky svojho konania resp. nekonania (Vigilantibus iura scripta sunt).“
V uvedenom citáte z odôvodnenia Ústavného súdu Českej republiky zakončenom výrokom, že právo patrí bdelým, sa uskutočnil malý test kontroly ústavnosti zásahu do práva na spravodlivý proces v prípade povinného doručovania právnickej osobe do jej dátovej schránky s tým, že náklady na zriadenie prístupu k dátovej schránke nie sú neprimerané a nie sú ani likvidačné a s tým, že objem komunikácie s právnickou osobou bude širší ako objem komunikácie s fyzickou osobou podnikateľom alebo fyzickou osobou nepodnikateľom. Hrozba meškajúcej spravodlivosti sa však paradoxne uvádza pri doručovaní rozhodnutí súdu jeho adresátom, kde prieťahy inak môžu de facto vzniknúť len v dôsledku nezistenia adresy, kde môže adresát písomnosť prevziať alebo kde sa zdržiava. Heslo Ústavného súdu Českej republiky o spravodlivosti, ktorá prichádza neskoro, tak napriek svojmu nie celkom zrejmému účelu použitia, dotvorilo triádu hesiel o oneskorenej spravodlivosti. Máme tak k dispozícii názor, že oneskorená spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť (anglická vládna), že nemusí byť spravodlivosť (česká ústavná), že je len dovtedy spravodlivosť, kým nejde o významné meškanie (slovenská parafrázovaná) a že je predsa len spravodlivosť, dokonca aj s chybami (írska dramatická).
Negatívny zásah do postavenia právnických osôb spočívajúci v povinnosti zriadiť si prístup k vlastnej dátovej schránke pre účely komunikácie so súdom jednoznačne pri právnickej osobe teda nedosahuje intenzitu, ktorá by viedla k záveru o porušení práva na spravodlivý proces.
Posledným atribútom efektívnosti, o ktorom sa chceme zmieniť, je v rámci elektronickej justície zvýšenie kontrolovateľnosti práce sudcov a súdnych úradníkov. Súdny manažment by mal súdny personál automaticky upozorňovať na dodržiavanie procesných termínov, odvolania, kontrolovať by mal aj profesnú zdatnosť sudcu, ktorá by sa vytvárala stupňom vyjadreným v percente pre každého sudcu:
- vecí, ktoré odvolací súd zmení sudcovi z konania v I. stupni,
- úspešnosti sudcu (či jeho rozhodnutia boli zrušené a pre aké chyby)
- disciplinárnych konaní.
Na záver by sme radi upozornili na zásadný vývoj elektronizácie podaní na súd v Českej republike, kde od roku 2009 zavedené dátové schránky zaznamenali víťazstvo nad povinnosťou podpísať elektronicky podávaný návrh na začatie konania resp. odvolanie zaručeným elektronickým podpisom (NSS ČR 8 As 89/2011 zo dňa 17.2.2012) v dôsledku toho, že Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol, že priamo zo zákona č. 300/2008 Z.z. o elektronických úkonech (§ 18) nastáva fikcia písomného a podpísaného úkonu pri splnení stanovených podmienok t.j. musí ísť o oprávnenú osobu, právny alebo vnútorný predpis nepožaduje spoločný úkon viac osôb a v prípade poverenej osoby je potrebné doložiť poverenie. Zákonný princíp fikcie podpisu a písomnosti je teda silnejší ako zákonná povinnosť podpisu, aj keby išlo o povinnosť zaručeného elektronického podpisu danú procesnými predpismi v prípade návrhu na začatie konania a úkonov, ktorými sa disponuje s konaním. Dátová schránka totiž zabezpečuje vernú identifikáciu odosielajúceho subjektu a komunikácia prostredníctvom nej má podobný charakter ako doporučené písanie (podľa Informačného systému dátových schránok). Hoci zaručený elektronický podpis rovnako zabezpečuje identifikáciu a autentifikáciu odosielajúcej osoby a istotu, že dátová správa bola podpísaná určitou osobou (aj keď Ústavný súd ČR judikoval viackrát, že overiť sa dá len to, či podpis bol vytvorený prostredníctvom konkrétnych prostriedkov, čiže ide o zjednodušený pohľad – to isté však môžeme povedať aj o dátovej schránke, pretože tiež je možné preukázať len to, či správa bola odoslaná z dátovej schránky znejúcej na meno určitej osoby), je zrejmé, že dátová správa zasielaná prostredníctvom dátovej schránky do dátovej schránky súdu v rámci jedného servera zaručuje identifikáciu osoby aj bez podpisu. Tým sa vývoj elektronickej justície skutočne posúva do stavu, keď umelokonštruované skutočnosti zvyšujú zásadu materiálneho právneho štátu – právnu istotu. A nielen to, zvyšujú aj komfort pre nás všetkých v tom, že pri dátových správach doručených do dátových schránok už nemusíme kontrolovať, či kvalifikovaný certifkát platí, či sa dá zistiť, či ešte platí atď.
Preto v závere možno dodať to, čo sa nachádza v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky na roky 2012 až 2016:
„Zintenzívnia sa práce na elektronizácii súdov v záujme komfortu účastníkov súdneho konania. Rezort spravodlivosti starostlivo pristúpi k projektu elektronického doručovania súdnych rozhodnutí do povinných dátových schránok tak, aby sa obmedzili možnosti obštrukcií a zároveň boli primerane chránené procesné práva všetkých účastníkov konania.“
Použitá literatúra
CERILLO, A., FABRA, P. E-Justice: Using Information Communication Technologies in the Court System. Vydavatel : Idea Group Inc (IGI), 2008. 251 s.
ČIČ, M. 1997. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin : Matica slovenská, 1997
MAURER, M. Court Automation in Austria, Masaryk University Journal of Law and Technology, Volume 1, Number 2, 2007
OSKAMP, A., LODDER, A., APISTOLA, M. IT Support of the Judiciary: Australia, Singapore, Venezuela, Norway, The Netherlands and Italy (Information Technology and Law Series), T.M.C. Asser Press; 1st Edition. edition (June 17, 2004)
SCHELLEOVÁ, I. a kolektiv. Organizace justice a právní služby. Ostrava : Key Publishing, 2008
ŠTĚDROŇ, B. E-Justice: Občanské řízení sporné a využití informačních technologií a právních informačních systémů. Praha : Linde. 2008. 272 s.
Jeden nemenovaný sudca nedávno vyhlásil, že v prvom rade nezdieľa presvedčenie o tom, že v súčasnej dobe dochádza v justícii k významných prieťahom v konaní, že hlavnou príčinou tohto stavu je zdĺhavá činnosť súdu či dokonca jeho nečinnosť a že jednou z možností ako tento neutešený stav napraviť, je zabezpečiť prehľad o činnosti súdu. Taktiež nezdieľal predstavu, že prínosom elektronizácie by mala byť najmä kontrolovateľnosť činnosti sudcu a súdneho úradníka a minimalizácia rizika straty spisu. Tento sudca sa naopak domnieval, že uvedené problémy sú v celej problematike elektronizácie skôr marginálne.
Je zrejmé, že na problém oneskorenej spravodlivosti sa možno pozerať z dvoch pohľadov: z pohľadu, že meškajúca spravodlivosť je odopretá spravodlivosť (William Ewart Gladstone, 1809-1898, britský premiér), alebo z pohľadu, že spravodlivosť je spravodlivosťou, aj keď mešká a robí sa s chybami (George Bernard Shaw, 1856-1950, britský dramatik, aj keď írskeho pôvodu). Hoci ako zástancovia presadzovania moderných technologických prvkov elektronickej justície by sme presadzovali prvé heslo, musíme pripustiť, že skutočne aj meškajúca spravodlivosť je spravodlivosťou. Avšak nie každé meškanie súdu spĺňa limity spravodlivého konania. Akonáhle intenzita meškania dosahuje úroveň „významných“ prieťahov, dochádza k porušeniu zásady spravodlivého konania, ktorým je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov (konštantná judikatúra ÚS SR). Teda je potrebné z oboch britských (alebo jedného anglického a jedného írskeho) názorov vybrať podstatu a vytvoriť tak tretí, „slovenský“, názor (ku koncu článku prídeme ešte aj k štvrtému českému názoru o meškajúcej spravodlivosti): Meškajúca spravodlivosť je len dovtedy spravodlivosťou, pokiaľ jej meškanie nedosahuje intenzitu významného meškania (aj keď sa môže zdať, že ide o pejoratívne parafrázovanie činnosti slovenského ústavného súdu, zdá sa, že uvedený prístup je celkom výstižný, je praktický, nemá v sebe zabudovaný osudový aspekt, jasne nám ukazuje, že je tu niekto, kto určí, čo je „významné“). Judikatúra poskytuje rôzne príklady významných prieťahov (I. ÚS 63/2000, nález z 12.6.2001, I. ÚS 16/02, nález z 9.12.2002), ale celkom zrejme to nie sú prípady ojedinelých a krátkodobých neefektívnych postupov alebo nečinnosti súdu, dokonca samo osebe ani prípady prekročenia zákonných procesných lehôt. Pri súčasnom náraste agendy, ktorú musia jednotliví sudcovia a súdni úradníci spracovať, je však pravdepodobné, keďže mnoho úkonov nezávisí od nich, ale od iných osôb (napríklad súdni znalci atď.), že v dôsledku posúvania papierového spisu dochádza spočiatku k nepatrnému nárastu času, ktorý neskôr môže prerásť do celkového meškania s vydaním rozhodnutia. Na to, aby každý úkon súdu bol efektívny a rovnako aby súd mohol efektívne urgovať tretie osoby o splnenie povinností (napríklad vrátenia spisu), je potrebné, aby existoval elektronický systém, ktorý by sudcu a súdnych úradníkov upozorňoval na stav spisu t.j. kde sa spis nachádza, kto je povinný vykonať určitý úkon, čo má urobiť súdny úradník, kedy má byť nariadené pojednávanie, lehoty na vyhotovenie rozhodnutí atď. Už tu vidíme, že uvedené kroky možno výrazne zjednodušiť zavedením elektronického spisu, ktorý sa neposúva medzi oddeleniami súdu a tretími osobami, ale každý oprávnený subjekt má doň prístup. Spis vtedy nie je potrebné ani predkladať nadriadenému orgánu. V podstate v okamihu, ako bude podané odvolanie, systém vygeneruje lehotu na postup prvostupňového súdu a následne po uplynutí tejto lehoty, nadriadený súd automaticky získa prístup do spisu a môže vykonávať úkony. Ide, samozrejme, o zjednodušené znázornenie vzájomných väzieb a vzťahov v rámci inštitútu elektronického spisu. Existujú prípady, ktoré prvé, anglické, heslo doťahujú až do dôsledkov, ako je napríklad singapurská úprava od roku 2001, podľa ktorej, ak v lehote 12 mesiacov nebol vykonaný žiaden úkon, dochádza k automatickému zastaveniu konania – v zmysle dikcie, že radšej nebude žiadna spravodlivosť, ako meškajúca. Strany môžu z určitých kvalifikovaných dôvodov požiadať o obnovu prípadu. Singapurský štát tak zjavne nechce niesť dôsledky súdnych konaní vedených so zbytočnými prieťahmi. Toto automatické zastavenie konania by však bez elektronizácie spisu bolo len veľmi ťažko uskutočniteľné. Nemôže byť viazané na úkon súdu, musí nastať automaticky. Pre nás, nositeľom európskej právnej kultúry, môže byť uvedený prístup vnímaný skôr opačne, a to v tom, že v podstate strana konania doplatí na prieťahy zo strany súdu v to zmysle, že bez jej viny dôjde k zastaveniu konania. V európskom ponímaní nie je strana povinná aktívne sa domáhať úkonov súdu svojimi úkonmi len preto, aby nedošlo k meškajúcej spravodlivosti. Určitý prvok potreby upozorňovať na prieťahy v konaní je daný existenciou práva účastníka konania podať sťažnosť na postup súdu, ktorý porušuje právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorá sa podáva predsedovi súdu, ktorý môže prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Využitie tejto sťažnosti je totiž podmienkou pre uplatnenie nároku na určenie, že došlo k porušeniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako účinného prostriedku nápravy.
Elektronizácia súdnych konaní nielen môže zabrániť vzniku porušenia princípov spravodlivého konania a tým aj základných práv fyzických osôb a právnických osôb na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ale môže uľahčiť aj prácu súdnemu personálu, čo sa v konečnom dôsledku môže prejaviť na kvalite rozhodovacej činnosti. Kvalita rozhodovacej činnosti je kategória, ktorá sama osobe nesúvisí s meškajúcou spravodlivosťou, pretože aj meškajúce rozhodnutie môže byť kvalitné, ale je zrejmé, že znížením počtu povinných administratívnych úkonov, ktoré by sa týkalo aj samotného sudcu, zavedením možnosti sudcu mať prístup k elektronickému spisu po celých 24 hodín počas celého súdneho konania, rovnako súdnych znalcov a strán konania, sa vytvoria maximálne možné priaznivé podmienky pre čo najvyššiu kvalitu rozhodovacej činnosti. Samotná základná výhoda používania operačných programov spočívajúca v elektronickom prístupe k právnym vetám, zákonom atď. umožňuje rýchle spracovanie súdneho rozhodnutia z hľadiska jeho obsahovej štruktúry a umožňuje sudcovi a súdnemu úradníkovi využiť maximálne penzum času na vybrúsenie konkrétnych odlišností jednotlivého prípadu tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo na potrebné otázky v potrebnom rozsahu.
Veľmi silný argument pre zavedenie elektronického spisu je aj vylúčenie možnosti straty spisu alebo jeho časti. Samozrejme aj v tomto prípade je zrejmé, že nejaké papierové podoby časti spisu budú existovať – najmä ak podanie bude podané v listinnej podobe, alebo úkony tretích osôb budú do spisu zakladané v listinnej podobe – vtedy sa tieto listinné dokumenty skonvertujú do elektronickej podoby s rovnakou právnou účinnosťou a listinný „nosič“ sa uloží do zbierky listín k danému elektronickému spisu. Prístup k tejto zbierke bude fungovať tak, ako doteraz prístup k papierovému spisu. Zbierka listín bude mať význam aj v prípadoch dôkazných predmetov, videopások, DVD nosičov, ktoré sa prehrajú do elektronického spisu, ale dodané originálne nosiče sa uložia do zbierky listín.
Efektívnosť úkonov súdu sa teda priamo úmerne zvyšuje s rozvojom jednotlivých prvkov elektronickej justície. V súčasnom období sa Slovenská republika nachádza v zvláštnom období elektronizácie súdnictva, keď síce existuje možnosť podať elektronické podanie návrhu na začatie konania v civilnom konaní so zaručeným elektronickým podpisom bez toho, aby bolo treba doplniť takéto elektronické podanie listinnou podobou, ale po prijatí súdnou elektronickou podateľňou sa prijaté podanie musí vytlačiť a až s takto vytlačeným návrhom sa vytvorí listinný spis. Takéto podanie je síce elektronicky podpísané, ale na vytlačenej verzii sa samozrejme podpis nezobrazí. Listinné dokladovanie existencie zaručeného elektronického podpisu vôbec nie je v príslušných predpisoch riešené – vyhláška MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, vyhláška NBÚ č. 136/2009 Z.z. o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom styku a administratívnom styku v platnom znení, ostáva teda na vnútorných predpisoch súdu, ako sa toto listinné dokladovanie zaručeného elektronického podpisu zdokladuje v papierovom spise.
Neexistencia elektronického spisu v prípade existencie možnosti elektronického podania je podobná stavu vybudovania fasády domu s pekne vyhotovenými vchodovými dverami s tým, že po vstupe do „budovy“ zistíme, že budova nemá strechu a že vlastne vôbec nejde o budovu, ale len o vonkajší múr budúcej budovy, a aj to len z jednej strany, pretože zvyšné tri múry „domu“ vôbec nie sú postavené (tu je naznačená tá skutočnosť, že okrem elektronických podaní iniciatívnych účastníkov, žiaden iný úkon už elektronicky v zásade nie je vedený, napríklad úkon iného orgánu voči súdu). Vnútro „budovy“ vôbec neexistuje – v rámci súdnej budovy sa papierové spisy môžu stratiť, pretože elektronicky sa zaznamenávajú len niektoré z nich (zatiaľ sa zaznamenáva len ich pohyb), podľa úrovne súdneho manažmentu zavedenej na tom-ktorom súde (jediným jednotne zavedením elektronickým postupom je pridelenie veci sudcovi náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti). Treba uviesť aj to, že proces elektronizácie súdnictva je viazaný na právomoci Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré v zmysle § 71 písm. d) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení riadi a metodicky usmerňuje vývoj, nasadzovanie a využívanie informačných systémov a technológií na súdoch. Je teda zrejmé, že v prípade elektronizácie súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky je potrebná súhra všetkých troch zložiek moci. Zákonodarná moc musí pripraviť také zákonné podklady pre zavádzanie jednotlivých komponentov elektronizácie súdnictva, ktoré budú predvídať dostatočne všeobecne možné aplikačné nejednotnosti, výkonná moc musí operatívne usmerňovať súdy pri zabezpečovaní aplikácií pre súdy, a súdna moc musí jednoznačne ako „konzument“ posúdiť vhodnosť zavedených aplikácií, samozrejme ideálne by to bolo pred riadnym ostrým zavedením, aby náklady na štátny rozpočet boli skutočne efektívne a účelne vynaložené. V prípade elektronickej justície je preto nevyhnutná spolupráca všetkých troch zložiek moci. K tomu je samozrejme potrebná aj spolupráca občanov – strán konania, ktorí by prostredníctvom on-line procesov mali mať možnosť vyjadrovať k nastoleným problémom a otázkam.
Z hľadiska efektivity uskutočnených podaní je potrebné zdôrazniť, že umožnenie elektronických podaní prostredníctvom elektronickej podateľne umožňuje využiť časový priestor na podanie návrhu na začatie konania alebo opravného prostriedky na maximálne časové rozpätie, čo znamená, že ak lehota na podanie napr. odvolania končí o 24 hod. posledného dňa lehoty, tak je potrebné, aby v tejto lehote bolo podanie prijaté elektronickou podateľňou. § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku uvedený problém podávania elektronických podaní nerieši osobitným spôsobom, takže sa musí aplikovať jeho odsek 3, ktorý uvádzal že lehota je zachovaná, ak sa posledný deň urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý ho má povinnosť doručiť. Z týchto dvoch alternatív je použiteľná len prvá, čo znamená, že elektronické podanie musí v lehote dôjsť súdu – aby sme mohli konštatovať, že „bolo urobené na súde“. Na rozdiel od pošty, ktorá má povinnosť doručiť, kde postačí odovzdanie pošte aj v poslednú minútu príslušného posledného dňa lehoty, v prípade elektronického podania by takýto postup viedol s najväčšou pravdepodobnosťou k oneskorenému príjmu elektronického podania elektronickou podateľňou. Elektronické podanie odoslane účastníkom konania na súd v poslednej minúte lehoty by pravdepodobne nestihlo v tej istej minúte byť prijaté elektronickou podateľňou súdu. Navyše predpokladom prijatia elektronickou podateľňou je aj tá skutočnosť, že „počítač podateľne“ musí byť nastavený pre príjem elektronických podaní aj po pracovnej dobe, aby mohol prijať elektronické podania aj po pracovnej dobe (NSS ČR, sp.zn. 5 Afs 77/2005 z 18.7.2006). Podobný problém okamihu urobenia úkonu voči súdu riešil Najvyšší správny súd Českej republiky v prípade podávania elektronických podaní prostredníctvom dátových schránok (sp.zn. 9 Afs 28/2010 z 15.7.2010), keď uviedol, že za odovzdanie súdu sa považuje okamih dodania t.j. okamih, od ktorého je dátová správa dostupná v dátovej schránke príjemcu správy – súdu, pretože podanie sa dodaním do dátovej schránky nachádza objektívne a fakticky v dispozičnej sfére orgánu verejnej moci. Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol, že „Obdobne pre podania uskutočnené prostredníctvom elektronických podatelní je v § 2 ods. 1 vyhlášky č. 496/2004 Sb. výslovne stanovené, že ak neustanovuje táto vyhláška inak, je prijatá dátová správa považovaná za doručenú orgánu verejnej moci, pokiaľ je dostupná elektronickej podateľni prevádzkovanej podľa osobitného právneho predpisu.“
Je zrejmé, že je potrebné osobitným spôsobom vyzdvihnúť šetrenie nákladov stranám a súdu napríklad šetrením na prepravných nákladoch (nielen šetrenie času, ale skutočne vynaložených verejných financií). On-line procesy umožňujú aj on-line platenie súdnych poplatkov. Elektronický spis šetrí aj fyzické priestory súdu, advokátov, podnikateľov, ktoré je tak možné po vyprataní od súdnych spisov využiť na iné účely. Archivovanie elektronických dokumentov zaberá len virtuálny priestor.
Elektronizácia súdnictva, ako sme naznačili, zasahuje pozitívne aj negatívne do základných práv a slobôd. Nepochybne sa jej účinky na presadzovanie spravodlivého súdneho konania prejavujú v presadzovaní práva na prístup k súdu, právu na prerokovanie veci v primeranej lehote, práve na zákonného sudcu, ktoré priamo profitujú z elektronizácie súdnictva. Rovnako aj princíp kontradiktórnosti konania sa zavedením elektronického spisu významne zosilňuje, pretože strany majú možnosť nahliadať on-line do spisu a tak bezprostredne môžu reagovať na dôkazy protistrany. Záruky v trestnom konaní sa zintenzívňujú, pretože pri veľmi krátkych lehotách v trestnom konaní sprístupnenie spisu vo väzobných veciach a pri rozhodnutiach s trojdňovými lehotami na podanie sťažnosti významne uľahčujú aj výkon ďalších základných práv a slobôd – napríklad právo na obhajobu.
Negatívnym zásahom elektronizácie súdnictva je nepochybne vznik povinnosti pre osoby nedisponujúce znalosťami výpočtovej techniky, prípadne financiami, na získanie elektronického prístupu k dátovým schránkam. V Českej republike, kde príjem prostredníctvom dátových schránok je povinný pre určité kategórie osôb – právnické osoby, strpieť doručovanie dátových správ zo súdu do svojej dátovej schránky. Tieto právnické osoby však bežne využívajú prostriedky informačných a komunikačných technológií, ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 300/2008 Sb. o elektronických úkonech, pričom tento spôsob doručovania by mal byť výhodný a efektívny pre tieto subjekty, a to najmä z hľadiska úspory kapacít nutných pre zabezpečenie predmetných činností. Ústavný súd Českej republiky (III. ÚS 1513/11 z 21.7.2011) k tomu uviedol: „V súlade s ustanovením čl. 4 ods. 1 Listiny môžu byť povinnosti ukladané iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd. Pokiaľ by zákonodarca ukladal povinnosti, ktoré nie je možné objektívne splniť (nemožnosť zriadiť si internet ako službu, napríklad preto, že je poskytovanie takých služieb zákonom zakázané), bolo by možné také povinnosti, aj keď uložené zákonom, charakterizovať ako porušujúce základné práva a slobody. V súčasnej globálnej komunikačnej spoločnosti nemôže byť o objektívnej nemožnosti prístupu k internetu vôbec uvažované. Tvrdenie sťažovateľa, že „nemá internet“ samo o sebe neznamená objektívnu nemožnosť splnenia zákonom uloženej povinnosti. Skutočnosť, že splnenie zákonom uloženej povinnosti vyžaduje napr. zaplatenie si služby internetu opäť nemôže byť charakterizované ako protiústavné, pretože s výkonom určitých činností vždy súvisia určité náklady, s ktorými je potrebné počítať. Výnimkou by bolo, keby také náklady boli likvidačné či neprimerane vysoké. Samotná hierarchia povinnosti zriadiť si pre doručovanie dátovú schránku je podľa názoru Ústavného súdu celkom zrejmá – v zásade je táto povinnosť uložená subjektom, pri ktorých možno objektívne predpokladať, na základe exaktne zistiteľných údajov, že objem komunikácie s inými subjektmi bude rozsiahlejší, než je tomu pri bežnom občanovi – fyzickej osoby prípadne drobného živnostníka (fyzickej osoby podnikajúcej). Zrýchlenie a racionalizácia súdneho procesu je legitímnym cieľom v demokratickej spoločnosti, pretože spravodlivosť, ktorá prichádza neskoro, nemusí byť už spravodlivosť. K tomuto legitímnemu cieľu môžu byť v demokratickej spoločnosti použité primerané prostriedky, ktoré nepovedú k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ by sťažovateľ riadne plnil zákonom mu uložené povinnosti, mohol by riadne uplatňovať všetky námietky v rámci súdneho procesu. Vzhľadom k tomu, že tak neurobil, nesie dôsledky svojho konania resp. nekonania (Vigilantibus iura scripta sunt).“
V uvedenom citáte z odôvodnenia Ústavného súdu Českej republiky zakončenom výrokom, že právo patrí bdelým, sa uskutočnil malý test kontroly ústavnosti zásahu do práva na spravodlivý proces v prípade povinného doručovania právnickej osobe do jej dátovej schránky s tým, že náklady na zriadenie prístupu k dátovej schránke nie sú neprimerané a nie sú ani likvidačné a s tým, že objem komunikácie s právnickou osobou bude širší ako objem komunikácie s fyzickou osobou podnikateľom alebo fyzickou osobou nepodnikateľom. Hrozba meškajúcej spravodlivosti sa však paradoxne uvádza pri doručovaní rozhodnutí súdu jeho adresátom, kde prieťahy inak môžu de facto vzniknúť len v dôsledku nezistenia adresy, kde môže adresát písomnosť prevziať alebo kde sa zdržiava. Heslo Ústavného súdu Českej republiky o spravodlivosti, ktorá prichádza neskoro, tak napriek svojmu nie celkom zrejmému účelu použitia, dotvorilo triádu hesiel o oneskorenej spravodlivosti. Máme tak k dispozícii názor, že oneskorená spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť (anglická vládna), že nemusí byť spravodlivosť (česká ústavná), že je len dovtedy spravodlivosť, kým nejde o významné meškanie (slovenská parafrázovaná) a že je predsa len spravodlivosť, dokonca aj s chybami (írska dramatická).
Negatívny zásah do postavenia právnických osôb spočívajúci v povinnosti zriadiť si prístup k vlastnej dátovej schránke pre účely komunikácie so súdom jednoznačne pri právnickej osobe teda nedosahuje intenzitu, ktorá by viedla k záveru o porušení práva na spravodlivý proces.
Posledným atribútom efektívnosti, o ktorom sa chceme zmieniť, je v rámci elektronickej justície zvýšenie kontrolovateľnosti práce sudcov a súdnych úradníkov. Súdny manažment by mal súdny personál automaticky upozorňovať na dodržiavanie procesných termínov, odvolania, kontrolovať by mal aj profesnú zdatnosť sudcu, ktorá by sa vytvárala stupňom vyjadreným v percente pre každého sudcu:
- vecí, ktoré odvolací súd zmení sudcovi z konania v I. stupni,
- úspešnosti sudcu (či jeho rozhodnutia boli zrušené a pre aké chyby)
- disciplinárnych konaní.
Na záver by sme radi upozornili na zásadný vývoj elektronizácie podaní na súd v Českej republike, kde od roku 2009 zavedené dátové schránky zaznamenali víťazstvo nad povinnosťou podpísať elektronicky podávaný návrh na začatie konania resp. odvolanie zaručeným elektronickým podpisom (NSS ČR 8 As 89/2011 zo dňa 17.2.2012) v dôsledku toho, že Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol, že priamo zo zákona č. 300/2008 Z.z. o elektronických úkonech (§ 18) nastáva fikcia písomného a podpísaného úkonu pri splnení stanovených podmienok t.j. musí ísť o oprávnenú osobu, právny alebo vnútorný predpis nepožaduje spoločný úkon viac osôb a v prípade poverenej osoby je potrebné doložiť poverenie. Zákonný princíp fikcie podpisu a písomnosti je teda silnejší ako zákonná povinnosť podpisu, aj keby išlo o povinnosť zaručeného elektronického podpisu danú procesnými predpismi v prípade návrhu na začatie konania a úkonov, ktorými sa disponuje s konaním. Dátová schránka totiž zabezpečuje vernú identifikáciu odosielajúceho subjektu a komunikácia prostredníctvom nej má podobný charakter ako doporučené písanie (podľa Informačného systému dátových schránok). Hoci zaručený elektronický podpis rovnako zabezpečuje identifikáciu a autentifikáciu odosielajúcej osoby a istotu, že dátová správa bola podpísaná určitou osobou (aj keď Ústavný súd ČR judikoval viackrát, že overiť sa dá len to, či podpis bol vytvorený prostredníctvom konkrétnych prostriedkov, čiže ide o zjednodušený pohľad – to isté však môžeme povedať aj o dátovej schránke, pretože tiež je možné preukázať len to, či správa bola odoslaná z dátovej schránky znejúcej na meno určitej osoby), je zrejmé, že dátová správa zasielaná prostredníctvom dátovej schránky do dátovej schránky súdu v rámci jedného servera zaručuje identifikáciu osoby aj bez podpisu. Tým sa vývoj elektronickej justície skutočne posúva do stavu, keď umelokonštruované skutočnosti zvyšujú zásadu materiálneho právneho štátu – právnu istotu. A nielen to, zvyšujú aj komfort pre nás všetkých v tom, že pri dátových správach doručených do dátových schránok už nemusíme kontrolovať, či kvalifikovaný certifkát platí, či sa dá zistiť, či ešte platí atď.
Preto v závere možno dodať to, čo sa nachádza v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky na roky 2012 až 2016:
„Zintenzívnia sa práce na elektronizácii súdov v záujme komfortu účastníkov súdneho konania. Rezort spravodlivosti starostlivo pristúpi k projektu elektronického doručovania súdnych rozhodnutí do povinných dátových schránok tak, aby sa obmedzili možnosti obštrukcií a zároveň boli primerane chránené procesné práva všetkých účastníkov konania.“
Použitá literatúra
CERILLO, A., FABRA, P. E-Justice: Using Information Communication Technologies in the Court System. Vydavatel : Idea Group Inc (IGI), 2008. 251 s.
ČIČ, M. 1997. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin : Matica slovenská, 1997
MAURER, M. Court Automation in Austria, Masaryk University Journal of Law and Technology, Volume 1, Number 2, 2007
OSKAMP, A., LODDER, A., APISTOLA, M. IT Support of the Judiciary: Australia, Singapore, Venezuela, Norway, The Netherlands and Italy (Information Technology and Law Series), T.M.C. Asser Press; 1st Edition. edition (June 17, 2004)
SCHELLEOVÁ, I. a kolektiv. Organizace justice a právní služby. Ostrava : Key Publishing, 2008
ŠTĚDROŇ, B. E-Justice: Občanské řízení sporné a využití informačních technologií a právních informačních systémů. Praha : Linde. 2008. 272 s.
Velký slovník naučný, A-L. Encyklopedie Diderot. Praha: Diderot, 1999. 1. vyd.