Materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy) je postavený okrem iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo, lebo najskôr aplikáciou a interpretáciou právnej normy sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občana v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také preto ovplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy, ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnej normy (aj s ohľadom na existujúcu judikatúru). Ostatne na takom význame judikatúry súdov je vybudovaná aj doterajšia judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá považuje za zákon v materiálnom zmysle práve aj judikatúru súdov (Kruslin v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiarsko z 24. mája 1988). Ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republike a v nej obsiahnutú interpretáciu ustanovení zákona musí považovať sťažovateľ za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť tejto právnej normy. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 665/2013 zo 6.11.2013)
V žiadnom prípade nemožno akceptovať výklad, podľa ktorého netreba rešpektovať existujúcu judikatúru k riešenému problému, alebo výklad, že jej zmenu možno dosiahnuť aj mimo procedúru ustanovenú v § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov t.j. nemožno akceptovať, že zmenu judikatúry by bolo možné riešiť inak ako prostredníctvom stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že kolégium príjme stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia alebo v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa, pričom je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát Najvyššieho súdu SR odchýli od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu SR. Podstatou konkrétnej ústavnej sťažnosti sp.zn. I. ÚS 407/2010 (nález z 23.2.2011) bol nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením jej reštitučnej veci Najvyšším (ale aj krajským) súdom Slovenskej republiky, konkrétne s jeho záverom v rozsudku sp.zn. 8Sžo 190/2009 z 17.8.2010, že predmetné pozemky jej nemožno vydať, lebo tieto prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený v ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“). ako reštitučný dôvod, a to aj napriek tomu, že v inej obdobnej veci Najvyšší súd rozsudkom z 27.11.2009 sp. zn. 6 Sžo 240/2008 (o ktorom sa ani len nezmienil) tento reštitučný titul uznal. Ústavný súd Slovenskej republiky takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považoval za neprípustný nielen z dôvodov stability právneho poriadku a dostatočnej miery právnej istoty občanov (ako aj ústavného imperatívu konať iba na základe Ústavy SR, v medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), ale najmä preto, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva totalitným režimom vo vzťahu k ľudským právam občanov, a tiež, že neuznáva účel reštitučných zákonov, ktorých zmyslom je snaha (alebo aspoň by mala byť) demokratických orgánov verejnej moci vrátane súdov zmierniť majetkové krivdy postihnutým osobám tak, že sa uplatní priorita restitutio in integrum, teda požiadavky individuálnej a materiálnej spravodlivosti vo vzťahu k vydaniu veci pred právnym formalizmom výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z. z., pravda za splnenia aj ostatných podmienok pre uplatnenie reštitučného nároku (porov. aj IV. ÚS 209/2010, na ktoré dôvody tiež odkazuje). Správna bola podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky preto námietka sťažovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného, či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia, v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, mal Najvyšší súd Slovenskej republiky voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody, resp. je ústavne konformný. Spoločným znakom ústavného práva k právu súkromnému je, že ústavná úprava predovšetkým ľudských práv vyžaruje nielen do pozitívnej úpravy, ale aj do bezprostrednej realizácie súkromného práva, a to aj v rovine procesnoprávnej (súdnej). Ochranu základným právam a slobodám sú povinné podľa svojej ústavnej funkcie (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) poskytovať hlavne všeobecné (správne) súdy, a to bez ohľadu na to, či tieto práva majú pôsobiť vertikálne alebo horizontálne.
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky vydalo stanovisko vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, konkrétne stanovisko z 18.3.2015 sp.zn. PLz. 3/2015, podľa ktorého:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Toto zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo prijaté nielen z dôvodu odchylných názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale najmä z dôvodu nerešpektovania zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.36/2008 Zbierky stanovísk NS a súdov SR niektorými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012, sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009):
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky svoje zjednocujúce stanovisko oprelo aj o vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch, kde sa osoby dotknuté zrušením právoplatných rozhodnutí dožadovali konštatácie porušenia práva na spravodlivý proces ako a práva na súd podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napríklad v rozsudku Ryabykh v. Rusko č.52854/99 z 24.7.2003, kde ESĽP výslovne uviedol: „ESĽP opakuje, že článok 6 ods. 1 zabezpečuje každému právo, aby bol akýkoľvek nárok týkajúci sa jeho civilných práv a povinností predložený pred súd alebo tribunál. Týmto spôsobom to predstavuje „právo na súd“, z ktorého právo na prístup, t.j. právo začať konanie pred súdmi v civilných veciach, tvorí jeden aspekt. Avšak, toto právo by bolo iluzórne, keby vnútroštátny právny systém zmluvných štátov dovolil, aby konečné, záväzné súdne rozhodnutie zostalo nefunkčné na ujmu jednej strany. Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd mal popisovať podrobne procesné záruky poskytnuté účastníkom sporu – konanie, ktoré je spravodlivé, verejné a efektívne – bez ochrany implementácie súdnych rozhodnutí; konštruovať článok 6 ako práve zaoberajúci sa výlučne s prístupom k súdu a vedením konania by bolo pravdepodobne viedlo k situáciám nezlučiteľným s princípom vlády práva, ktorý zmluvné štáty s zaviazali rešpektovať, keď ratifikovali Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri Horndby v Grécko, rozsudok z 19.3.1997, bod 40.) ESĽP má za to, že právo účastníka sporu na súd by bolo rovnako iluzórne, keby právny systém zmluvných štátov dovolil, aby sa súdne rozhodnutie, ktoré sa stalo konečné a záväzné, zrušilo vyšším súdom na žiadosť urobenú štátnym úradníkom.“
Výklad článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí totiž podľa ESĽP byť urobený vo svetle preambuly k tomuto Dohovoru, ktoré vyhlasuje vládu práva za spoločné dedičstvo zmluvných štátov, ktorej jeden zo základných aspektov je princíp právnej istoty, ktorý vyžaduje, aby v prípade, keď súdy konečným spôsobom rozhodli spor, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (Brumărescu v. Romania [Veľká komora], č. 28342/95, § 50, ECHR 1999-VII). Právna istota predpokladá rešpekt k princípu res iudicta, t.. princíp konečnosti rozsudkov. Tento princíp zdôrazňuje, že žiadna strana nie je oprávnená usilovať o prieskum konečného a záväzného rozsudku púho pre účely získania znovuprejednania a ďalšieho rozhodnutia prípadu. Právomoc prieskumu vyšších súdov by mala byť vykonávaná na nápravu súdnych pochybení (judicial errors) a justičných omylov, ale nie na vykonávanie ďalšieho dokazovania. Prieskum by nemal byť riešený ako skryté odvolanie a púha možnosť, že existujú dva názory na predmet nie dôvod pre znovu-dokazovanie. Odchýlenie sa od tohto princípu je odôvodnené iba vtedy, keď sa urobilo nevyhnutným okolnosťami podstatného a presvedčivého charakteru.
Už v prípade Kot v. Rusko č.20887/03 z 18.1.2007 ESĽP uvádzal, že v prípade nebolo tvrdené, že súdy konali mimo svojich právomocí alebo že existovala základná vada (fundamental defect) v konaní pred nimi. Podľa rozsudku Sutyaznik v. Rusko č.8269/02 z 23.7.2009 už otázka pravidiel jurisdikcie patrí do základnej vady (funadamental defect).
Neskôr ESĽP v prípade Abdullayev v Rusko č. 11227/05, rozsudok z 11.2.2010 upresnil, že z dôvodu právnej istoty implicitne vyžadovanej článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konečné rozsudky by mali byť vo všeobecnosti ponechané nedotknuté. Môžu byť narušené (disturbed) iba v prípade nápravy základných pochybení (fundamental errors), pričom išlo o odvolanie sa na prípad Ryabych, kde sa uvádzala náprava súdnych pochybení (judicial errors).
Ak sa vrátime k zjednocujúcemu stanovisku, tak I. senát, ktorý zjednocujúce stanovisko navrhol o odôvodnil tým, že, ak už účastník konania mohol podať dovolanie zo zmätočnostných dôvodov (§ 237 OSP) a nevyužil toto oprávnenie, generálny prokurátor už nemôže podľa mimoriadne dovolanie z tohto dôvodu. Súčasne však plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedlo, že dovolanie môže využiť úspešne aj vtedy, ak je procesne neprípustné a že ak nejde o zmätočnostné dôvody, potom je mimoriadne dovolanie nezlučiteľné s čl.46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Plénum si dôvody I. senátu osvojilo bez výhrad a tak možno konštatovať, že mimoriadne dovolanie vlastne vôbec nie je prípustné, pretože pri zmätočnostných vadách musí podať dovolanie účastník konania sám a tam, kde nie sú zmätočnostné vady t.j. ide iba o tzv. iné procesné vady a hmotnoprávne vady, tam by bolo použitie mimoriadneho dovolania v rozpore s právom na súd a právnou istotou. Súčasne nie je jasné, čo sa myslí pod tým, že dovolanie možno úspešne využiť aj keď nie je jeho podanie procesne prípustné. Paradox však je v tom, že dôvody I. senátu osvojené plénom sa ukončujú tým, že snaha o presadenie správnosti a spravodlivosti konečného meritórneho rozhodnutia v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku. Z tejto konštatácie by bolo možno vyvodiť opak toho, čo bolo I senátom uvedené skôr, a teda možnosť podať mimoriadne dovolanie aj v iných prípadoch ako sú zmätočnostné vady, ak súčasne ide o príkry rozpor s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese. Mohli by sme to teda chápať ako výnimku z výlučnosti zmätočnostných vád ako prípustnosti mimoriadneho dovolania ospravedlnenú porušením ústavných procesných záruk napríklad nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivý proces.
Zdá sa teda, že uvedená analýza mimoriadneho dovolania umožní jeho podávanie v prípadoch aj iných procesných vád ako zmätočnostných, pokiaľ budú v príkrom rozpore s ústavnými zárukami občianskeho procesu.
Zdá sa, že týmto spôsobom dochádza k vytesňovaniu generálneho prokurátora predkladať Najvyššiemu súdu SR tie prípady, kde nie je prípustné dovolanie pre účastníka, ale rozhodnutie odvolacieho súdu má hmotnoprávne vady t. došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ak nejde súčasne o porušenie ústavných procesných záruk. Samotné zjednocujúce stanovisko síce práve v týchto prípadoch umožňuje podať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ale v dôvodoch ho obmedzuje iba na prípady pochybení, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese.
Týmto spôsobom môže dôjsť v prípadoch, kde je prvostupňové rozhodnutie potvrdené odvolacím súdom a súčasne v prípade absencie zmätočnostných vád, keď nie je dovolanie pre účastníka prípustné, k tomu, že v prípade, kde došlo k bežnej hmotnoprávnej vade, kde je úlohou práve Najvyššieho súdu Slovenskej republikyzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, k tomu, že generálny prokurátor ako strážca zákonnosti stratí možnosť spolupodieľať sa na jednotnom výklade zákonov, ktorý je predpokladom stability právneho poriadku.
Dochádza teda k možnému súboju pojmom stabilita právneho poriadku a stabilita konkrétneho právneho rozhodnutia.
Zdá sa, že dochádza k všeobecnému preferovaniu princípu vigilantibus iura, zjavne pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na úkor objektívnej stability právneho poriadku.
Dochádza teda ku konfliktu medzi stabilitou individuálnych právnych aktov a stabilitou normatívnych právnych aktov. Pritom Európsky súdny dvor pri výklade európskeho práva na ochranu spotrebiteľa volí opačný princíp – dokonca inštruuje vnútroštátne súdy nevykonať právoplatné a vykonateľnému rozhodnutiu, ak bol priznaný nárok za súčasnej neprijateľnosti zmluvných podmienok.
So stabilitou právneho poriadku súvisí ako jeho tandem dynamika práva. Je dôležité, aby oba prvky boli v rovnováhe. Negatívny vplyv na stabilitu právneho poriadku majú také právne predpisy, ktoré nie sú v súlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Je však treba uviesť, že paradoxom súčasnej doby nie je ani tak dynamika legislatívnej činnosti (už sme si zvykli na postmoderné chápania demokraticky podkutého rýchleho a častého menenia zákonov a ostatných predpisov v porovnaní a absolutisticky podkutou stabilitou kódexov 19. storočia. Extenzia práva do mimoprávnych oblastí je dôvodom dynamiky práva. Ako rozhodujúcou otázkou sa teda javí stabilita rozhodovacej činnosti súdu, kde súdy samé nie sú schopné na rozdiel od zákonodarcu, zjednotiť sa na správnom výklade v takej potrebnej frekvencii, akú by to vyžadovali nové interpretačné otázky.
Veľmi dôležitú úlohu pri meraní stability právneho poriadku tak v legislatívnej činnosti ako aj judiciálnej činnosti zoráva predvídateľnosť zmien, či už v podobe zmeny právneho predpisu alebo zmeny judikatúry. Možno sa domnievať, že veľká časť legislatívnych a judikatórnych zmien je dôsledkom prevahy prirodzenoprávnych koncepcií s nadvládou prirodzeného práva nad pozitívnym právom a z toho vyplývajúca snaha o neustále podmaňovanie pozitívneho práva prirodzeným právom. V kombinácii s postmodernou deštruktivisticky chápanou dynamikou právneho poriadku, keď prijímanie legislatívnych noriem je chápané ako ničím nekritizovateľný demokratický politický proces, je takto prirodzené právo zdrojom nielen legislatívnych zmien, ale aj judikatórnych zmien.
Prirodzené právo nie je len zdrojom častých zmien právneho poriadku, ale naopak v oblasti ľudských práv sa stáva aj významným grantom stability právneho poriadku, pretože zavádzaním princípov predvídateľnosti zákona a najmä ochrany nadobudnutých práv ako aj ochrany legitímnych očakávaní ako imanentných znakov materiálneho právneho štátu, pôsobia tieto ako ústavnoprávny regulátor ústavnosti zákonov a ostatných právnych predpisov.
Nepochybne, následná kontrola ústavnosti zákonov s účinkami ex tunc vyvoláva potom následné otázniky týkajúce sa doby predchádzajúcej strate účinnosti právneho predpisu, keď subjekty konali v dôvere v platný zákon, ktorý , keďže bol označený za protiústavný, nemohol zaväzovať a vyvolávať účinky ani v čase, keď bol súčasťou právneho poriadku. Prezumpcia ústavnosti zákonov je vyvrátiteľná nálezom ústavného súdu o jeho neústavnosti.
Zdá sa, že súlad zákonov s ústavnými normami by bolo vodné kontrolovať ešte pred tým než sa zákon stane zákonom t.j preventívna kontrola ústavnosti. Tým by sme sa vyhli rušeniu platných noriem v čase, keď už existencia zákona vyvolala dojem predvídateľnosti a dôvery v právo. Je to čosi podobné, ako domnienka hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, ktorá e vyvrátiteľná preukázaním opaku.
Kelsenovský normatívny pyramidálny model právnych noriem je potrebné v dnešnom období prehodnotiť z pohľadu práva občanov na spoľahnutia sa na platný zákon tak, aby sa predchádzalo nutnosti následných zmien týchto zákonov negatívnym zákonodarcom – ústavným súdom. Európske právo naznačuje, že by bolo vhodné stanoviť lehotu od uverejnenia právneho aktu, počas ktorej by moli oprávnené subjekty napadnúť ústavnosť predpisu.
Druhá rovina problému je skutočnosť, že okrem právneho poriadku Slovenskej republiky platí na našom území aj právny poriadok Európskej únie a takisto medzinárodné právo, nepochybne s rôznou mierou záväznosti. Stabilita právneho poriadku Slovenskej republiky tak podlieha tlaku zvonku, od rozsahom oveľa väčších právnych poriadkov. Najneprehľadnejšou časťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú práve časti, ktorými sa implementujú smernice Európskej únie. Tieto podliehajú autonómnemu a jednotnému výkladu Súdneho dvora Európskej únie. Problém je však pre občana to, akým spôsobom predložiť otázku Súdnemu dvoru Európskej únie na výklad ustanovenia smernice, ktoré je implementované v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Interpretačná prednosť európskeho práva pred vnútroštátnym právom sa javí byť ďalším zaujímavým vzorom, ktorý by mohol byť aplikovaný aj na prípady nesúladu zákonov s ústavou, a to v prípadoch, kde by navrhovanej preventívnej kontrole ústavnosti uniklo neústavné ustanovenie zákona. Prednostné aplikovanie ústavnej normy by vylúčilo aplikáciu neústavného zákona. Ide nepochybne o kombináciu francúzskej doktríny zvrchovanosti zákona a americkej doktríny súdnej neaplikovateľnosti neústavných zákonov, ale v konečnom dôsledku by tak došlo k rozloženiu následnej kontroly ústavnosti zákonov na všetky súdy Slovenskej republiky, čím by odpadla potreba prerušovať konania za účelom predloženia otázky neústavnosti zákona plénu Ústavného súdu Slovenskej republiky skrátil by sa tak čas stabilizovania súdnej praxe o obdobie neistoty počas niekedy až niekoľkoročného konania na ústavnom súde.
Zdá sa, že model ústavného súdnictva zavádzaný v krajinách s „podozrivými“ sudcami všeobecných súdov je predsa len modelom politického súdnictva, pretože sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky nie sú dosadení do svojej funkcie na celoživotnú dobu, ale iba na určité obdobie. V krajinách, ktoré nemajú skúsenosti s „podozrivými“ sudcami, plní úlohu kontroly ústavnosti práve všeobecné súdnictvo. Je treba konštatovať, že napriek 22 ročnej existencii slovenského ústavného súdu SR sa tomuto súdu nepodarilo efektívne kontrolovať stabilitu právneho poriadku Slovenskej republiky, pretože malý počet jeho sudcov, ktorý je navyše torpédovaný politickým bojom medzi prezidentom a parlamentom a často nedosahuje ani ústavou stanovený počet jednoducho nezvláda riešiť následnú kontrolu ústavnosti zákonov, ale ani konkrétnu kontrolu súdnych rozhodnutí. Kombinácia francúzskeho modelu preventívnej kontroly ústavnosti alebo európskeho modelu časovo ohraničenej následnej kontroly ústavnosti s americkým modelom interpretačnej prednosti ústavy pred zákonmi realizovane všeobecným súdnictvom (realizovaný už v období prvej Weimarskej republiky v Nemecku ako a pri interpretačne prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym právom) je najlepším spôsobom ako prispôsobiť kelsenovský model kontroly ústavnosti súčasnej nevyhnutnosti demokratizácie, decentralizácie a dekoncentrácie a súčasne právnej istote. Sám ústavný súd konzistentne vyhlasuje, že ochrana ústavnosti je rozložená medzi všetky orgány verejnej moci.
Stabilite právneho poriadku nepomáhajú ani tzv. jazdci t.j. prílepky k návrhom zákonov, ktoré sa k zákonu schvália na poslednú chvíľu, aby sa minimalizoval demokratický proces posudzovania takýchto prílepkov. Minimalizácia nestability právneho poriadku je teda primárne závislá od výkonnej moci a následne od zákonodarnej a až následnej od súdnej moci. Tak výkonná moc ako aj zákonodarná moc sa okrem pozitívnej demokratickej zložky vyznačujú aj silnou politickou zložkou, ktorá práve v prípade jazdcov môže spôsobiť prijatie právnej normy bez demokratického procesu schvaľovania návrhu zákona.
Aby sme naše predstavy o potrebách zmien v právnom poriadku moli porovnať s reálnym právnym vedomím na Slovensku, dovolíme si citovať príslušnú časť týkajúcu sa stability právneho poriadku v rámci Koncepcie stabilizácie a modernizácie súdnictva prijatej vládou Slovenskej republiky dňa 8.7.2015 uznesením č. 396:
„V dopade na výkon súdnictva sa nestabilita právneho poriadku chápe nielen ako časté a neprehľadné zmeny hmotnoprávnej úpravy, ale a to predovšetkým, ako zmeny priamo zasahujúce súdny systém, jeho organizáciu a chod. Nezafixovanosť súdnej sústavy vnáša do súdneho systému permanentnú improvizáciu a po každej zmene určité spomalenie chodu súdnictva. Časté zmeny procesných predpisov zasa dezorientáciu a neistotu. Kazuistické chápanie procesných noriem spôsobuje na jednej strane zvýšenie pravdepodobnosti používania opravných prostriedkov z dôvodu procesných pochybení a na druhej strane uberá sudcovi na profesnom sebavedomí. Procesný poriadok sa chápe ako úradnícky sprievodca (tzv. „kuchárka“), pričom by mal predovšetkým zachytávať súdno-procesné práva účastníkov konania. Obsah, rozsah a plnenie opatrení na zníženie prieťahov v súdnom konaní je z veľkej časti v právomoci ministerstva spravodlivosti. Opatrenia vedúce k stabilite právneho poriadku závisia v rozhodujúcej miere od politického konsenzu. Nie je možné obmedzovať výkon reprezentatívneho mandátu v zastupiteľskej demokracii ani v záujme zachovania stability právneho poriadku. Jedinou možnosťou obmedzenia zákonodarnej voľnosti je ústava. Na jej prijatie je však potrebná širšia politická vôľa, ktorá by koncepciu naplnila reálnym obsahom. Stabilitu právneho poriadku by bolo možné dosiahnuť po vzore niektorých románskych krajín zavedením novej kategórie zákonov tzv. organických zákonov. Týmito zákonmi by boli základné kódexy (Trestný zákon, Trestný poriadok, Občiansky zákonník, Obchodný zákonník), ktorých prijatie, či zmena by podliehala osobitnému legislatívnemu postupu, najmä z pohľadu potreby vyššieho kvóra potrebného na prijatie organického zákona v porovnaní s obyčajným zákonom, čo však vyžaduje ústavné zmeny. Stabilitu právneho prostredia by bolo možné dosiahnuť aj zmeneným prístupom k sudcovskej tvorbe práva, a to predovšetkým samotnými sudcami, pretože jej právne zakotvenie je už obsiahnuté v konštantnej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti postupne vytvára predpoklady, aby sudcovia a celá verejnosť mala prístup k súdnym precedensom ako prameňom práva. To sa týka súdnych precedensov nadštátnych súdov i slovenských súdov v prepojení na konkrétne ustanovenia právnych predpisov. Z pohľadu tvorby práva je súčasne potrebné, aby akékoľvek zásahy týkajúce sa právomoci súdov boli vždy náležitým spôsobom analyzované z hľadiska ich dopadov na súdnictvo. Je pomerne bežným javom, že v prípade prípravy nových zákonov alebo noviel už existujúcich zákonov je aj nepriamo rozširovaná právomoc súdov, pričom predkladatelia takto navrhovaných právnych predpisov len výnimočne, ak vôbec, zvažujú dopady novej právnej úpravy na činnosť súdov a možnosti materiálno-technického zabezpečenia navrhovanej právnej úpravy. Uvedený jav často negatívnym spôsobom formuje právne prostredie, v ktorom sa vykonáva súdna moc. Vhodným nástrojom pre zabezpečenie skutočného a efektívneho prístupu všetkých k platnej legislatíve je vytvorenie informačného systému poskytujúceho komfortný prehľad o platnom a účinnom práve, t.j. informačný systém na poskytovanie záväzných elektronických konsolidovaných znení právnych predpisov a iných noriem adresátom práva. Vzhľadom na skvalitnenie a sprehľadnenie legislatívneho a regulačného prostredia, ktoré takýto informačný systém zabezpečí, je možné očakávať ako jeden z dlhodobých výsledkov výrazné celospoločenské sociálno-ekonomické prínosy spočívajúce v úsporách a vyššej efektivite ekonomiky a fungovania štátu. Berúc do úvahy základnú zásadu práva, že každý je oboznámený s platným a účinným právom a je si vedomý svojich práv a povinností, ktorá je v praxi vzhľadom na rastúci objem a komplikovanosť právnych noriem čoraz ťažšie aplikovateľná, realizácia zámeru elektronizácie Zbierky zákonov Slovenskej republiky prispeje k lepšiemu napĺňaniu tejto zásady prostredníctvom zabezpečenia skutočného prístupu všetkých k platnej legislatíve a umožní prehľadnú a rýchlejšiu orientáciu v právnom poriadku Slovenskej republiky, skvalitní a zvýši transparentnosť tvorby práva. Rovnako je legitímne požadovať pri tvorbe právnych predpisov dôsledné analyzovanie vplyvov novej právnej regulácie na činnosť súdov (rozšírenie Jednotnej metodiky na posudzovanie vybraných vplyvov).“
Materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy) je postavený okrem iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo, lebo najskôr aplikáciou a interpretáciou právnej normy sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občana v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také preto ovplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy, ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnej normy (aj s ohľadom na existujúcu judikatúru). Ostatne na takom význame judikatúry súdov je vybudovaná aj doterajšia judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá považuje za zákon v materiálnom zmysle práve aj judikatúru súdov (Kruslin v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiarsko z 24. mája 1988). Ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republike a v nej obsiahnutú interpretáciu ustanovení zákona musí považovať sťažovateľ za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť tejto právnej normy. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 665/2013 zo 6.11.2013)
V žiadnom prípade nemožno akceptovať výklad, podľa ktorého netreba rešpektovať existujúcu judikatúru k riešenému problému, alebo výklad, že jej zmenu možno dosiahnuť aj mimo procedúru ustanovenú v § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov t.j. nemožno akceptovať, že zmenu judikatúry by bolo možné riešiť inak ako prostredníctvom stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že kolégium príjme stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia alebo v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa, pričom je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát Najvyššieho súdu SR odchýli od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu SR. Podstatou konkrétnej ústavnej sťažnosti sp.zn. I. ÚS 407/2010 (nález z 23.2.2011) bol nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením jej reštitučnej veci Najvyšším (ale aj krajským) súdom Slovenskej republiky, konkrétne s jeho záverom v rozsudku sp.zn. 8Sžo 190/2009 z 17.8.2010, že predmetné pozemky jej nemožno vydať, lebo tieto prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený v ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“). ako reštitučný dôvod, a to aj napriek tomu, že v inej obdobnej veci Najvyšší súd rozsudkom z 27.11.2009 sp. zn. 6 Sžo 240/2008 (o ktorom sa ani len nezmienil) tento reštitučný titul uznal. Ústavný súd Slovenskej republiky takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považoval za neprípustný nielen z dôvodov stability právneho poriadku a dostatočnej miery právnej istoty občanov (ako aj ústavného imperatívu konať iba na základe Ústavy SR, v medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), ale najmä preto, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva totalitným režimom vo vzťahu k ľudským právam občanov, a tiež, že neuznáva účel reštitučných zákonov, ktorých zmyslom je snaha (alebo aspoň by mala byť) demokratických orgánov verejnej moci vrátane súdov zmierniť majetkové krivdy postihnutým osobám tak, že sa uplatní priorita restitutio in integrum, teda požiadavky individuálnej a materiálnej spravodlivosti vo vzťahu k vydaniu veci pred právnym formalizmom výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z. z., pravda za splnenia aj ostatných podmienok pre uplatnenie reštitučného nároku (porov. aj IV. ÚS 209/2010, na ktoré dôvody tiež odkazuje). Správna bola podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky preto námietka sťažovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného, či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia, v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, mal Najvyšší súd Slovenskej republiky voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody, resp. je ústavne konformný. Spoločným znakom ústavného práva k právu súkromnému je, že ústavná úprava predovšetkým ľudských práv vyžaruje nielen do pozitívnej úpravy, ale aj do bezprostrednej realizácie súkromného práva, a to aj v rovine procesnoprávnej (súdnej). Ochranu základným právam a slobodám sú povinné podľa svojej ústavnej funkcie (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) poskytovať hlavne všeobecné (správne) súdy, a to bez ohľadu na to, či tieto práva majú pôsobiť vertikálne alebo horizontálne.
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky vydalo stanovisko vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, konkrétne stanovisko z 18.3.2015 sp.zn. PLz. 3/2015, podľa ktorého:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Toto zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo prijaté nielen z dôvodu odchylných názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale najmä z dôvodu nerešpektovania zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.36/2008 Zbierky stanovísk NS a súdov SR niektorými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012, sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009):
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky svoje zjednocujúce stanovisko oprelo aj o vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch, kde sa osoby dotknuté zrušením právoplatných rozhodnutí dožadovali konštatácie porušenia práva na spravodlivý proces ako a práva na súd podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napríklad v rozsudku Ryabykh v. Rusko č.52854/99 z 24.7.2003, kde ESĽP výslovne uviedol: „ESĽP opakuje, že článok 6 ods. 1 zabezpečuje každému právo, aby bol akýkoľvek nárok týkajúci sa jeho civilných práv a povinností predložený pred súd alebo tribunál. Týmto spôsobom to predstavuje „právo na súd“, z ktorého právo na prístup, t.j. právo začať konanie pred súdmi v civilných veciach, tvorí jeden aspekt. Avšak, toto právo by bolo iluzórne, keby vnútroštátny právny systém zmluvných štátov dovolil, aby konečné, záväzné súdne rozhodnutie zostalo nefunkčné na ujmu jednej strany. Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd mal popisovať podrobne procesné záruky poskytnuté účastníkom sporu – konanie, ktoré je spravodlivé, verejné a efektívne – bez ochrany implementácie súdnych rozhodnutí; konštruovať článok 6 ako práve zaoberajúci sa výlučne s prístupom k súdu a vedením konania by bolo pravdepodobne viedlo k situáciám nezlučiteľným s princípom vlády práva, ktorý zmluvné štáty s zaviazali rešpektovať, keď ratifikovali Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri Horndby v Grécko, rozsudok z 19.3.1997, bod 40.) ESĽP má za to, že právo účastníka sporu na súd by bolo rovnako iluzórne, keby právny systém zmluvných štátov dovolil, aby sa súdne rozhodnutie, ktoré sa stalo konečné a záväzné, zrušilo vyšším súdom na žiadosť urobenú štátnym úradníkom.“
Výklad článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí totiž podľa ESĽP byť urobený vo svetle preambuly k tomuto Dohovoru, ktoré vyhlasuje vládu práva za spoločné dedičstvo zmluvných štátov, ktorej jeden zo základných aspektov je princíp právnej istoty, ktorý vyžaduje, aby v prípade, keď súdy konečným spôsobom rozhodli spor, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (Brumărescu v. Romania [Veľká komora], č. 28342/95, § 50, ECHR 1999-VII). Právna istota predpokladá rešpekt k princípu res iudicta, t.. princíp konečnosti rozsudkov. Tento princíp zdôrazňuje, že žiadna strana nie je oprávnená usilovať o prieskum konečného a záväzného rozsudku púho pre účely získania znovuprejednania a ďalšieho rozhodnutia prípadu. Právomoc prieskumu vyšších súdov by mala byť vykonávaná na nápravu súdnych pochybení (judicial errors) a justičných omylov, ale nie na vykonávanie ďalšieho dokazovania. Prieskum by nemal byť riešený ako skryté odvolanie a púha možnosť, že existujú dva názory na predmet nie dôvod pre znovu-dokazovanie. Odchýlenie sa od tohto princípu je odôvodnené iba vtedy, keď sa urobilo nevyhnutným okolnosťami podstatného a presvedčivého charakteru.
Už v prípade Kot v. Rusko č.20887/03 z 18.1.2007 ESĽP uvádzal, že v prípade nebolo tvrdené, že súdy konali mimo svojich právomocí alebo že existovala základná vada (fundamental defect) v konaní pred nimi. Podľa rozsudku Sutyaznik v. Rusko č.8269/02 z 23.7.2009 už otázka pravidiel jurisdikcie patrí do základnej vady (funadamental defect).
Neskôr ESĽP v prípade Abdullayev v Rusko č. 11227/05, rozsudok z 11.2.2010 upresnil, že z dôvodu právnej istoty implicitne vyžadovanej článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konečné rozsudky by mali byť vo všeobecnosti ponechané nedotknuté. Môžu byť narušené (disturbed) iba v prípade nápravy základných pochybení (fundamental errors), pričom išlo o odvolanie sa na prípad Ryabych, kde sa uvádzala náprava súdnych pochybení (judicial errors).
Ak sa vrátime k zjednocujúcemu stanovisku, tak I. senát, ktorý zjednocujúce stanovisko navrhol o odôvodnil tým, že, ak už účastník konania mohol podať dovolanie zo zmätočnostných dôvodov (§ 237 OSP) a nevyužil toto oprávnenie, generálny prokurátor už nemôže podľa mimoriadne dovolanie z tohto dôvodu. Súčasne však plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedlo, že dovolanie môže využiť úspešne aj vtedy, ak je procesne neprípustné a že ak nejde o zmätočnostné dôvody, potom je mimoriadne dovolanie nezlučiteľné s čl.46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Plénum si dôvody I. senátu osvojilo bez výhrad a tak možno konštatovať, že mimoriadne dovolanie vlastne vôbec nie je prípustné, pretože pri zmätočnostných vadách musí podať dovolanie účastník konania sám a tam, kde nie sú zmätočnostné vady t.j. ide iba o tzv. iné procesné vady a hmotnoprávne vady, tam by bolo použitie mimoriadneho dovolania v rozpore s právom na súd a právnou istotou. Súčasne nie je jasné, čo sa myslí pod tým, že dovolanie možno úspešne využiť aj keď nie je jeho podanie procesne prípustné. Paradox však je v tom, že dôvody I. senátu osvojené plénom sa ukončujú tým, že snaha o presadenie správnosti a spravodlivosti konečného meritórneho rozhodnutia v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku. Z tejto konštatácie by bolo možno vyvodiť opak toho, čo bolo I senátom uvedené skôr, a teda možnosť podať mimoriadne dovolanie aj v iných prípadoch ako sú zmätočnostné vady, ak súčasne ide o príkry rozpor s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese. Mohli by sme to teda chápať ako výnimku z výlučnosti zmätočnostných vád ako prípustnosti mimoriadneho dovolania ospravedlnenú porušením ústavných procesných záruk napríklad nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivý proces.
Zdá sa teda, že uvedená analýza mimoriadneho dovolania umožní jeho podávanie v prípadoch aj iných procesných vád ako zmätočnostných, pokiaľ budú v príkrom rozpore s ústavnými zárukami občianskeho procesu.
Zdá sa, že týmto spôsobom dochádza k vytesňovaniu generálneho prokurátora predkladať Najvyššiemu súdu SR tie prípady, kde nie je prípustné dovolanie pre účastníka, ale rozhodnutie odvolacieho súdu má hmotnoprávne vady t. došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ak nejde súčasne o porušenie ústavných procesných záruk. Samotné zjednocujúce stanovisko síce práve v týchto prípadoch umožňuje podať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ale v dôvodoch ho obmedzuje iba na prípady pochybení, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese.
Týmto spôsobom môže dôjsť v prípadoch, kde je prvostupňové rozhodnutie potvrdené odvolacím súdom a súčasne v prípade absencie zmätočnostných vád, keď nie je dovolanie pre účastníka prípustné, k tomu, že v prípade, kde došlo k bežnej hmotnoprávnej vade, kde je úlohou práve Najvyššieho súdu Slovenskej republikyzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, k tomu, že generálny prokurátor ako strážca zákonnosti stratí možnosť spolupodieľať sa na jednotnom výklade zákonov, ktorý je predpokladom stability právneho poriadku.
Dochádza teda k možnému súboju pojmom stabilita právneho poriadku a stabilita konkrétneho právneho rozhodnutia.
Zdá sa, že dochádza k všeobecnému preferovaniu princípu vigilantibus iura, zjavne pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na úkor objektívnej stability právneho poriadku.
Dochádza teda ku konfliktu medzi stabilitou individuálnych právnych aktov a stabilitou normatívnych právnych aktov. Pritom Európsky súdny dvor pri výklade európskeho práva na ochranu spotrebiteľa volí opačný princíp – dokonca inštruuje vnútroštátne súdy nevykonať právoplatné a vykonateľnému rozhodnutiu, ak bol priznaný nárok za súčasnej neprijateľnosti zmluvných podmienok.
So stabilitou právneho poriadku súvisí ako jeho tandem dynamika práva. Je dôležité, aby oba prvky boli v rovnováhe. Negatívny vplyv na stabilitu právneho poriadku majú také právne predpisy, ktoré nie sú v súlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Je však treba uviesť, že paradoxom súčasnej doby nie je ani tak dynamika legislatívnej činnosti (už sme si zvykli na postmoderné chápania demokraticky podkutého rýchleho a častého menenia zákonov a ostatných predpisov v porovnaní a absolutisticky podkutou stabilitou kódexov 19. storočia. Extenzia práva do mimoprávnych oblastí je dôvodom dynamiky práva. Ako rozhodujúcou otázkou sa teda javí stabilita rozhodovacej činnosti súdu, kde súdy samé nie sú schopné na rozdiel od zákonodarcu, zjednotiť sa na správnom výklade v takej potrebnej frekvencii, akú by to vyžadovali nové interpretačné otázky.
Veľmi dôležitú úlohu pri meraní stability právneho poriadku tak v legislatívnej činnosti ako aj judiciálnej činnosti zoráva predvídateľnosť zmien, či už v podobe zmeny právneho predpisu alebo zmeny judikatúry. Možno sa domnievať, že veľká časť legislatívnych a judikatórnych zmien je dôsledkom prevahy prirodzenoprávnych koncepcií s nadvládou prirodzeného práva nad pozitívnym právom a z toho vyplývajúca snaha o neustále podmaňovanie pozitívneho práva prirodzeným právom. V kombinácii s postmodernou deštruktivisticky chápanou dynamikou právneho poriadku, keď prijímanie legislatívnych noriem je chápané ako ničím nekritizovateľný demokratický politický proces, je takto prirodzené právo zdrojom nielen legislatívnych zmien, ale aj judikatórnych zmien.
Prirodzené právo nie je len zdrojom častých zmien právneho poriadku, ale naopak v oblasti ľudských práv sa stáva aj významným grantom stability právneho poriadku, pretože zavádzaním princípov predvídateľnosti zákona a najmä ochrany nadobudnutých práv ako aj ochrany legitímnych očakávaní ako imanentných znakov materiálneho právneho štátu, pôsobia tieto ako ústavnoprávny regulátor ústavnosti zákonov a ostatných právnych predpisov.
Nepochybne, následná kontrola ústavnosti zákonov s účinkami ex tunc vyvoláva potom následné otázniky týkajúce sa doby predchádzajúcej strate účinnosti právneho predpisu, keď subjekty konali v dôvere v platný zákon, ktorý , keďže bol označený za protiústavný, nemohol zaväzovať a vyvolávať účinky ani v čase, keď bol súčasťou právneho poriadku. Prezumpcia ústavnosti zákonov je vyvrátiteľná nálezom ústavného súdu o jeho neústavnosti.
Zdá sa, že súlad zákonov s ústavnými normami by bolo vodné kontrolovať ešte pred tým než sa zákon stane zákonom t.j preventívna kontrola ústavnosti. Tým by sme sa vyhli rušeniu platných noriem v čase, keď už existencia zákona vyvolala dojem predvídateľnosti a dôvery v právo. Je to čosi podobné, ako domnienka hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, ktorá e vyvrátiteľná preukázaním opaku.
Kelsenovský normatívny pyramidálny model právnych noriem je potrebné v dnešnom období prehodnotiť z pohľadu práva občanov na spoľahnutia sa na platný zákon tak, aby sa predchádzalo nutnosti následných zmien týchto zákonov negatívnym zákonodarcom – ústavným súdom. Európske právo naznačuje, že by bolo vhodné stanoviť lehotu od uverejnenia právneho aktu, počas ktorej by moli oprávnené subjekty napadnúť ústavnosť predpisu.
Druhá rovina problému je skutočnosť, že okrem právneho poriadku Slovenskej republiky platí na našom území aj právny poriadok Európskej únie a takisto medzinárodné právo, nepochybne s rôznou mierou záväznosti. Stabilita právneho poriadku Slovenskej republiky tak podlieha tlaku zvonku, od rozsahom oveľa väčších právnych poriadkov. Najneprehľadnejšou časťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú práve časti, ktorými sa implementujú smernice Európskej únie. Tieto podliehajú autonómnemu a jednotnému výkladu Súdneho dvora Európskej únie. Problém je však pre občana to, akým spôsobom predložiť otázku Súdnemu dvoru Európskej únie na výklad ustanovenia smernice, ktoré je implementované v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Interpretačná prednosť európskeho práva pred vnútroštátnym právom sa javí byť ďalším zaujímavým vzorom, ktorý by mohol byť aplikovaný aj na prípady nesúladu zákonov s ústavou, a to v prípadoch, kde by navrhovanej preventívnej kontrole ústavnosti uniklo neústavné ustanovenie zákona. Prednostné aplikovanie ústavnej normy by vylúčilo aplikáciu neústavného zákona. Ide nepochybne o kombináciu francúzskej doktríny zvrchovanosti zákona a americkej doktríny súdnej neaplikovateľnosti neústavných zákonov, ale v konečnom dôsledku by tak došlo k rozloženiu následnej kontroly ústavnosti zákonov na všetky súdy Slovenskej republiky, čím by odpadla potreba prerušovať konania za účelom predloženia otázky neústavnosti zákona plénu Ústavného súdu Slovenskej republiky skrátil by sa tak čas stabilizovania súdnej praxe o obdobie neistoty počas niekedy až niekoľkoročného konania na ústavnom súde.
Zdá sa, že model ústavného súdnictva zavádzaný v krajinách s „podozrivými“ sudcami všeobecných súdov je predsa len modelom politického súdnictva, pretože sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky nie sú dosadení do svojej funkcie na celoživotnú dobu, ale iba na určité obdobie. V krajinách, ktoré nemajú skúsenosti s „podozrivými“ sudcami, plní úlohu kontroly ústavnosti práve všeobecné súdnictvo. Je treba konštatovať, že napriek 22 ročnej existencii slovenského ústavného súdu SR sa tomuto súdu nepodarilo efektívne kontrolovať stabilitu právneho poriadku Slovenskej republiky, pretože malý počet jeho sudcov, ktorý je navyše torpédovaný politickým bojom medzi prezidentom a parlamentom a často nedosahuje ani ústavou stanovený počet jednoducho nezvláda riešiť následnú kontrolu ústavnosti zákonov, ale ani konkrétnu kontrolu súdnych rozhodnutí. Kombinácia francúzskeho modelu preventívnej kontroly ústavnosti alebo európskeho modelu časovo ohraničenej následnej kontroly ústavnosti s americkým modelom interpretačnej prednosti ústavy pred zákonmi realizovane všeobecným súdnictvom (realizovaný už v období prvej Weimarskej republiky v Nemecku ako a pri interpretačne prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym právom) je najlepším spôsobom ako prispôsobiť kelsenovský model kontroly ústavnosti súčasnej nevyhnutnosti demokratizácie, decentralizácie a dekoncentrácie a súčasne právnej istote. Sám ústavný súd konzistentne vyhlasuje, že ochrana ústavnosti je rozložená medzi všetky orgány verejnej moci.
Stabilite právneho poriadku nepomáhajú ani tzv. jazdci t.j. prílepky k návrhom zákonov, ktoré sa k zákonu schvália na poslednú chvíľu, aby sa minimalizoval demokratický proces posudzovania takýchto prílepkov. Minimalizácia nestability právneho poriadku je teda primárne závislá od výkonnej moci a následne od zákonodarnej a až následnej od súdnej moci. Tak výkonná moc ako aj zákonodarná moc sa okrem pozitívnej demokratickej zložky vyznačujú aj silnou politickou zložkou, ktorá práve v prípade jazdcov môže spôsobiť prijatie právnej normy bez demokratického procesu schvaľovania návrhu zákona.
Aby sme naše predstavy o potrebách zmien v právnom poriadku moli porovnať s reálnym právnym vedomím na Slovensku, dovolíme si citovať príslušnú časť týkajúcu sa stability právneho poriadku v rámci Koncepcie stabilizácie a modernizácie súdnictva prijatej vládou Slovenskej republiky dňa 8.7.2015 uznesením č. 396:
„V dopade na výkon súdnictva sa nestabilita právneho poriadku chápe nielen ako časté a neprehľadné zmeny hmotnoprávnej úpravy, ale a to predovšetkým, ako zmeny priamo zasahujúce súdny systém, jeho organizáciu a chod. Nezafixovanosť súdnej sústavy vnáša do súdneho systému permanentnú improvizáciu a po každej zmene určité spomalenie chodu súdnictva. Časté zmeny procesných predpisov zasa dezorientáciu a neistotu. Kazuistické chápanie procesných noriem spôsobuje na jednej strane zvýšenie pravdepodobnosti používania opravných prostriedkov z dôvodu procesných pochybení a na druhej strane uberá sudcovi na profesnom sebavedomí. Procesný poriadok sa chápe ako úradnícky sprievodca (tzv. „kuchárka“), pričom by mal predovšetkým zachytávať súdno-procesné práva účastníkov konania. Obsah, rozsah a plnenie opatrení na zníženie prieťahov v súdnom konaní je z veľkej časti v právomoci ministerstva spravodlivosti. Opatrenia vedúce k stabilite právneho poriadku závisia v rozhodujúcej miere od politického konsenzu. Nie je možné obmedzovať výkon reprezentatívneho mandátu v zastupiteľskej demokracii ani v záujme zachovania stability právneho poriadku. Jedinou možnosťou obmedzenia zákonodarnej voľnosti je ústava. Na jej prijatie je však potrebná širšia politická vôľa, ktorá by koncepciu naplnila reálnym obsahom. Stabilitu právneho poriadku by bolo možné dosiahnuť po vzore niektorých románskych krajín zavedením novej kategórie zákonov tzv. organických zákonov. Týmito zákonmi by boli základné kódexy (Trestný zákon, Trestný poriadok, Občiansky zákonník, Obchodný zákonník), ktorých prijatie, či zmena by podliehala osobitnému legislatívnemu postupu, najmä z pohľadu potreby vyššieho kvóra potrebného na prijatie organického zákona v porovnaní s obyčajným zákonom, čo však vyžaduje ústavné zmeny. Stabilitu právneho prostredia by bolo možné dosiahnuť aj zmeneným prístupom k sudcovskej tvorbe práva, a to predovšetkým samotnými sudcami, pretože jej právne zakotvenie je už obsiahnuté v konštantnej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti postupne vytvára predpoklady, aby sudcovia a celá verejnosť mala prístup k súdnym precedensom ako prameňom práva. To sa týka súdnych precedensov nadštátnych súdov i slovenských súdov v prepojení na konkrétne ustanovenia právnych predpisov. Z pohľadu tvorby práva je súčasne potrebné, aby akékoľvek zásahy týkajúce sa právomoci súdov boli vždy náležitým spôsobom analyzované z hľadiska ich dopadov na súdnictvo. Je pomerne bežným javom, že v prípade prípravy nových zákonov alebo noviel už existujúcich zákonov je aj nepriamo rozširovaná právomoc súdov, pričom predkladatelia takto navrhovaných právnych predpisov len výnimočne, ak vôbec, zvažujú dopady novej právnej úpravy na činnosť súdov a možnosti materiálno-technického zabezpečenia navrhovanej právnej úpravy. Uvedený jav často negatívnym spôsobom formuje právne prostredie, v ktorom sa vykonáva súdna moc. Vhodným nástrojom pre zabezpečenie skutočného a efektívneho prístupu všetkých k platnej legislatíve je vytvorenie informačného systému poskytujúceho komfortný prehľad o platnom a účinnom práve, t.j. informačný systém na poskytovanie záväzných elektronických konsolidovaných znení právnych predpisov a iných noriem adresátom práva. Vzhľadom na skvalitnenie a sprehľadnenie legislatívneho a regulačného prostredia, ktoré takýto informačný systém zabezpečí, je možné očakávať ako jeden z dlhodobých výsledkov výrazné celospoločenské sociálno-ekonomické prínosy spočívajúce v úsporách a vyššej efektivite ekonomiky a fungovania štátu. Berúc do úvahy základnú zásadu práva, že každý je oboznámený s platným a účinným právom a je si vedomý svojich práv a povinností, ktorá je v praxi vzhľadom na rastúci objem a komplikovanosť právnych noriem čoraz ťažšie aplikovateľná, realizácia zámeru elektronizácie Zbierky zákonov Slovenskej republiky prispeje k lepšiemu napĺňaniu tejto zásady prostredníctvom zabezpečenia skutočného prístupu všetkých k platnej legislatíve a umožní prehľadnú a rýchlejšiu orientáciu v právnom poriadku Slovenskej republiky, skvalitní a zvýši transparentnosť tvorby práva. Rovnako je legitímne požadovať pri tvorbe právnych predpisov dôsledné analyzovanie vplyvov novej právnej regulácie na činnosť súdov (rozšírenie Jednotnej metodiky na posudzovanie vybraných vplyvov).“
Zjavným nedostatkom Koncepcie je výhovorka na politický konsenzus pri prijímaní zákonov. Hoci Koncepcia navrhuje riešenie a na úrovni ústavnoprávneho modelu organických zákonov, nerieši zásadné ústavnoprávne otázky, ktoré sme nastolili v tomto príspevku. Koncepcia nerieši príčiny častej zmeny zákonov ale iba zalepuje následky, napríklad snahou o zabezpečenie prehľadnejšej a rýchlejšej orientácie v právnych predpisoch, pričom súčasne uvádza, že častá zmena zákonov má za následok dezorientáciu sudcov. Obávame sa, že ani okamžitý prístup k novým predpisom nemôže zabezpečiť zánik dezorientácie sudcu, pretože tá nevyplýva z nedostatku znalosti nových predpisov, ale z nedostatku znalosti ako ich interpretovať a aplikovať, čo je samozrejme niekoľkoročný proces ustaľovania výkladu a aplikácie právneho predpisu.