Dňa 1. októbra 1992 nadobudla účinnosť Ústava Slovenskej republiky. Do svojej druhej hlavy prevzala takmer všetky ustanovenia Listiny základných práv a slobôd z roku 1991. V článku 17 Ústavy Slovenskej republiky sú ustanovené záruky osobnej slobody a prípady jej núteného obmedzenia. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Osobná sloboda zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu. Obmedzením osobnej slobody je aj povinnosť dostaviť sa pred štátny orgán, vyčkať v priestore na to určenom, dokiaľ tento orgán nevyzve občana, aby urobil výpoveď, ako aj samotné poskytnutie svedeckej výpovede. Pri dodržaní obvyklého postupu na strane štátneho orgánu ukladajúceho povinnosť svedčiť obmedzujú správanie človeka s intenzitou a v trvaní, ktoré netrvajú tak dlho, aby ich bolo možné hodnotiť ako zásah do osobnej slobody, ktorý nie je v súlade s podstatou a zmyslom práva na osobnú slobodu (PL.ÚS 29/95, nález z 29.11.1995). Zápisnica o podaní vysvetlenia k priestupku musí byť v zmysle zákona (§ 17 ods. 3 zákona o Policajnom zbore) s osobou spísaná ihneď po jej predvedení na obvodné oddelenie Policajného zboru, avšak v zmysle výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky môže osoba určitú dobu čakať na podanie vysvetlenia, ale v žiadnom prípade nemôže byť umiestnená do uzamknutej miestnosti pre predvedených a držaná na obvodnom oddelení Policajného zboru dlhšie, ako je nevyhnutné pre podanie vysvetlenia a spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia (III. ÚS 204/02, nález z 22.1.2004).
Osobnú slobodu možno obmedziť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Podmienky väzby ako trestnoprocesného inštitútu sú vymedzené odlišne: Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky). Pôsobnosť článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na teda vzťahuje na všetky prípady obmedzenia osobnej slobody ako lex generalis s tým, že článok 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky upresňuje ako lex specialis podmienky väzby. Pre výklad uvedených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky majú interpretačný význam rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa článku 5 ods. 1 písm. a) a c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napríklad pozbavenie osobnej slobody musí byť nielen v súlade so zákonom, ale musí byť zároveň za daných okolností nevyhnutné (Witold Litwa c/a Poľsko, 2000).
2. Prepustenie obvineného z väzby, ktorý je oslobodený na prvom stupni
Pozbavenie slobody po odsúdení na prvom stupni konania sa už nepovažuje za väzbu, ale za výkon trestu odňatia slobody na základe odsúdenia, preto v tomto štádiu Európsky súd pre ľudské práva už nevyžaduje splnenie podmienok, ktoré vyžaduje pre pozbavenie osobnej slobody osoby dôvodne podozrivej zo spáchania trestného činu (B c/a Rakúsko, 1990, Wemhoff c/a Nemecko, 1968). Na druhej strane osoba oslobodená spod podozrenia zo spáchania trestného činu súdom prvého stupňa musí byť ihneď prepustená na slobodu, pričom už 20 hodinové meškanie nie je prípustné (Labita c/a Taliansko, 2000). Väzba počas rozhodovania o oprávnenosti trestného obvinenia je viazaná na právo na konanie v primeranej lehote a to tak, že konanie nemôže trvať ľubovoľný čas stanovený zákonodarcom, ale sa musí konať s osobitným urýchlením (Muller c/a Francúzsko, 1997, Toth c/a Rakúsko). Osoba, ktorá je naďalej pozbavená osobnej slobody po odsudzujúcom rozsudku súdu prvého stupňa, sa už nemôže domáhať konania s osobitným urýchlením, ale len práva na konanie v primeranej lehote, keďže je už odsúdená (Wemhoff c/a Nemecko, 1968).
Trestný poriadok až do 31.01.2009 neupravoval povinnosť súdu po oslobodzujúcom rozsudku prepustiť obvineného na slobodu. S účinnosťou od 01.02.2009 sa táto povinnosť zaviedla novelou č. 5/2009 Z.z. do § 79 ods. 2 Trestného poriadku. Na druhej strane po odsudzujúcom rozsudku na ďalšie trvanie pozbavenia osobnej slobody už nie je potrebné osobitné rozhodnutie o väzbe, prípadne neskoršie predĺženie takéhoto pozbavenia osobnej slobody. Dôvodom pozbavenia osobnej slobody už nie je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ale odsudzujúci rozsudok. Trestný poriadok nevyužil túto možnosť časovo prakticky neobmedzenej „väzby“ po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, pričom jediným časovým obmedzením je dĺžka trestu odňatia slobody uvedená v odsudzujúcom rozsudku. Problémom sú však tresty nespojené s nepodmienečným odňatím slobody. Vtedy tiež možno tvrdiť, že dôvodné podozrenie je vyriešené, osoba teda už nie je obvinená, ale odsúdená, avšak nemožno ju držať vo výkone trestu odňatia slobody, pretože nebolo odsúdená na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody. V takomto prípade sa prikláňame k tomu, aby takáto osoba bola tiež prepustená, hoci Trestný poriadok umožňuje takúto osobu držať vo väzbe. Odstrániť ústavnokonformným spôsobom tento problém sa môže udiať jedine tak, že sa novelizuje príslušné spomenuté ustanovenie § 79 ods. 2 Trestného poriadku. Aplikácia ustanovenia § 79 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého by mal byť obvinený prepustený ihneď ako predseda senátu zistí, že nie sú dané dôvody väzby, prípadne dôvody predĺženej väzby, nie je možná, keďže dôvody väzby v zmysle Trestného poriadku trvajú, nakoľko osoba je naďalej považovaná za dôvodne podozrivú v zmysle Trestného poriadku (kľúčový aspekt slovenského trestného procesu je právoplatnosť rozsudku), i keď v prípade trestu nespojeného s nepodmienečným odňatím slobody procesné záruky osobnej slobody hovoria jasne, že už nie je daný dôvod pozbavenia osobnej slobody, keďže osoba je síce odsúdená, teda už nie je podozrivá, teda nekoná sa o jej obvinení, ale zároveň nie je odsúdená na trest odňatia slobody, ktorý sa môže vykonať ihneď, resp. podľa vnútroštátneho práva by išlo o väzbu, ktorá by sa započítala do trestu. V tomto prípade teda chýba zákonný podklad pre prepustenie obvineného podľa zákonnej roviny (odsúdeného podľa ústavnej roviny), čo znamená, že súd by sa mal obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na vyslovenie nesúladu medzi Ústavou Slovenskej republiky a ustanovením Trestného poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky však v prípade absencie zákonnej úpravy riešiacej takéto situácie nemá ako zrušiť neexistujúce prekážky uplatnenia ústavných práv. Zostáva len priamo aplikovať Ústavu Slovenskej republiky, prípadne medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách a osobu prepustiť priamo na základe normy vyššej právnej sily, pričom problémom je dodržanie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý požaduje od štátnych orgánov, aby konali spôsob, ktorý stanoví zákon.
3. Procesné záruky pri zadržaní a zatknutí
Ďalším okruhom záruk sú procesné záruky spočívajúce v práve obvineného byť predvedený pred sudcu ihneď po jej zadržaní (čl. 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) alebo zatknutí (čl. 17 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) s tým, že Ústava Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.7.2001 na základe novely ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. stanovuje aj maximálne rozpätie povinnosti predviesť zadržanú osobu, ktorou je 48 hodín, a zatknutú osobu, ktorou je 24 hodín od začatia obmedzenia osobnej slobody. Zadržanie je viazané na prípady ustanovené zákonom, pričom zadržať možno tak obvineného ako aj podozrivého zo spáchania trestného činu. Zatknúť možno len obvineného na odôvodnený písomný príkaz súdu. Ústava Slovenskej republiky venuje pomerne veľkú pozornosť aj štádiu pred predvedením pred sudcu v prípade zadržanej osoby, ktorú treba ihneď oboznámiť s dôvodmi zadržania a vypočuť. Následne zadržanú osobu v spomenutej 48 hodinovej lehote treba buď odovzdať súdu alebo prepustiť. Je zrejmé, že príslušné orgány by nemali čakať na priblíženie sa ku koncu 48 hodinovej lehoty, ale mali by „ihneď“ predviesť obvineného pred súd, pričom zadržanie bez súdu trvajúce viac ako 4 dní je už neprípustné (Brogan a ďalší c/a Spojené kráľovstvo, 1998). Prepustenie 45 minút po uplynutí zákonnej lehoty je tiež neprípustné (K.-F. c/a Nemecko, 1997) Trestný poriadok rieši kolíziu lehoty na zaistenie osoby podľa zákona o Policajnom zbore (24 hodín) s lehotou na zadržanie osoby policajtom podľa Trestného poriadku pri odovzdaní zaistenej osoby policajtom v zmysle zákona o Policajnom zbore policajtovi v zmysle Trestného poriadku tak, že § 85 ods. 4 stanovuje začiatok plynutia lehoty 48 hodín nie od prevzatia zaistenej osoby policajtom podľa Trestného poriadku, ale od momentu jej zaistenia podľa zákona o Policajnom zbore.
4. Procesné záruky pri predvedení pred sudcu rozhodujúceho o väzbe
Osoba predvedená pred súd má právo byť vypočutá sudcom a v lehote 48 hodín od dodania súdu má právo na to, aby sa rozhodlo o jej väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Právo na vypočutie sudcom podľa článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je právo absolútne, lebo sa môžu vyskytnúť prípady, keď nebude možné v ústavou a zákonom stanovených, pomerne krátkych lehotách (v tom čase 24 hodinová lehota), zadržanú a obvinenú osobu vypočuť (napr. vplyv psychotropných látok, bezvedomie a pod.). Pretože subjektívne právo na vypočutie sudcom podľa článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky prestavuje v parciálnej oblasti bližšiu konkretizáciu subjektívneho práva podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušením práva podľa článku 17 ods. 3 dochádza aj k porušeniu práva podľa článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 39/01, nález z 04.07.2001) Pri „obzvlášť závažných trestných činoch“ sa táto lehota predlžuje na 72 hodín (tiež od 1.7.2001). Táto kategória trestných činov však k 1.1.2006 už nie je spomenutá v novom Trestnom poriadku č. 301/2005 Z.z. V Trestnom poriadku č. 140/1961 Zb. v znení platnom pred 1.1.2006, podľa § 41 ods. 2 sa za obzvlášť závažné trestné činy považovali trestné činy uvedené v § 62 Trestného poriadku a tie úmyselné trestné činy, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov. Za trestné činy podľa § 62 Trestného poriadku z roku 1961 sa považovali trestný čin vlastizrady (§ 91), rozvracania republiky (§ 92), teroru (§ 93 a 93a), terorizmu (§ 94), záškodníctva (§ 95 a 96), sabotáže (§ 97), vyzvedačstva (§ 105), vojnovej zrady (§ 114), falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2,3 a 4, skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5, neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 4, nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 2, 4, 5 a § 171b ods. 2 a 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 2,3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla podľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 180c ods. 2, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a, nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 4, 5 a 6, nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 187a ods. 3, týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 2 až 5, vraždy (§ 219), lúpeže podľa § 234 ods. 2,3, brania rukojemníka podľa § 234a ods. 3, vydierania podľa § 235 ods. 3, hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 2, 3, 4 a 5 a § 235b ods. 4 a 5, znásilnenia podľa § 241 ods. 2, 3, sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 2 a 3. sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 3 a 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3, 4 a 5, krádeže podľa § 247 ods. 6, sprenevery podľa § 248 ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5, subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 5. poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5, podvodného úpadku podľa § 250e ods. 6, zavineného úpadku podľa § 250f ods. 6, legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3, 4 a 5 a § 252a, genocídia (§ 259), zločinu proti ľudskosti (§ 259b) alebo perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, trestný čin proti mieru podľa § 1 zákona č. 165/1950 Zb. na ochranu mieru. Spomenutá kategória trestných činov tak bude vyžadovať pre svoju definíciu už neplatné a neúčinné ustanovenia Trestného zákona. Nový Trestný poriadok sa však s uvedeným problémom vysporiadal tak, že v zmysle v § 73 ods. 5 pri predvedení zatknutých obvinených a v zmysle § 87 ods. 2 stanovuje lehotu 72 hodín pre rozhodnutie o väzbe pri obzvlášť závažných zločinoch, ktoré vymedzuje nový Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. v § 11 ods. 3 ako zločiny, za ktoré Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 10 rokov, pričom v zmysle § 11 ods. 1 je zločinom úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný zákon ustanovuje v osobitnej časti trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov. Môžeme tak tvrdiť, že od 1.1.2006 sa tak aplikuje 72 hodinová lehota pre sudcu v menšom počte zákonom stanovených prípadov ako dovtedy.
4. Právo byť prítomný v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby
Počas doby, keď je osoba už predvedená pred sudcu, ktorý má rozhodovať o jej väzbe, musí byť vypočutá, konanie však nemusí byť verejné. Každá ďalšia žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby sa rieši rovnakým princípom t.j. že osoba musí byť znovu vypočutá a konanie o nej prebieha rovnako s osobitným urýchlením. V prípade 23 dní už konanie o takejto žiadosti presahuje osobitnú rýchlosť (Rehbock c/a Slovinsko, 2000) pri 20 dňovej lehote je to ešte v poriadku (Letellier c/a Francúzsko, 1991). Osobitným prípadom je podanie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby. V tomto prípade nejde o sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým sa preskúmavala zákonnosť väzby, ale v podstate o prvú žiadosť, na základe ktorej sa preskúmava zákonnosť väzby. Vtedy má osoba právo byť prítomná pri vypočutí (Graužinis c/a Litva, 2000). To isté platí aj o rozhodovaní o predĺžení väzby (Graužinis c/a Litva, 2000, Solovjev c/a Rusko, 2007) – obvinený má právo byť prítomný, tiež dochádza k preskúmavaniu väzby. Dôvod je ten, že, aj keď je prítomný obhajca, obvinený musí mať možnosť dať uspokojivé informácie a pokyny obhajcovi (Graužinis c/a Litva, 2000). V prípade sťažnosti proti uzneseniu, ktorým sa preskúmala zákonnosť väzby (napríklad aj uznesenie, ktorým sa nevyhovelo žiadosti o prepustenie na kauciu), postačí možnosť písomného vyjadrenia pre obvineného a ak prokurátor podal písomné vyjadrenie, musí sa toto vyjadrenie zaslať obvinenému (Ilijkov c/a Bulharsko, 2001). Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku sa pri senátnom rozhodovaní rozhodnutie o väzbe vydáva na neverejnom zasadnutí, kde má právo sa zúčastniť aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca. Pri rozhodovaní samosudcu alebo sudcu pre prípravné konanie absentuje forma súdneho zasadnutia a sudca o výsluchu obvineného upovedomí vhodným spôsobom prokurátora, obvineného a jeho obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu nadriadeného súdu umožniť účasť týmto osobám. Za rozhodnutie o väzbe sa v zmysle § 72 ods. 1 Trestného poriadku považuje rozhodnutie o
a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, pričom za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby (kauciou),
b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby, pričom za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby
c) zmene dôvodov väzby obvineného,
d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného
e) ponechaní obvineného vo väzbe, ako aj predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,
f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu, pričom za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby.
Je zrejmé, že rozhodnutie o sťažnosti proti vzatiu do väzby nie je vo výpočte rozhodnutí o väzbe v Trestnom poriadku, kde Trestný poriadok zaručuje právo byť prítomný na vypočutí. Zákonodarca nepovažoval za potrebné umožniť obvinenému právo byť prítomný na neverejnom zasadnutí v prípade rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, napriek tomu, že procesné záruky obmedzenia osobnej slobody vyžadujú takýto postup. Samozrejme, zákonodarca si ponechal poistku v tom zmysle, že predseda senátu nadriadeného súdu môže umožniť prítomnosť obvineného na neverejnom zasadnutí, a tým spôsobiť neporušenie procesných záruk obmedzenia osobnej slobody. Uvedené zákonné riešenie nie je teda v rozpore s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý pokrýva procesné záruky pri preskúmavaní zákonnosti väzby (II. ÚS 7/2000, nález zo dňa 16.11.2000), ale na druhej strane umožňuje, aby taký rozpor mohol vzniknúť v praktickej činnosti súdov rozhodujúcich o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby.
5. Ústavný súd rozširuje záruky prítomnosti obvineného pri konaniach o sťažnostiach proti rozhodnutiam o preskúmaní väzby
Situácia sa však vyhrocuje ešte viac po zistení, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 15.3.2007 (II. ÚS 315/06) požadoval od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako druhostupňového orgánu rozhodujúceho o sťažnosti proti uzneseniu Špeciálneho súdu o predĺžení lehoty väzby, aby umožnil obvinenému byť osobne vypočutý, keďže prítomnosť dotknutej osoby je sama osobe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd (podľa III. ÚS 84/06). Väzba je zásadným zaisťovacím inštitútom a predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe. Najvyšší súd bol súdom, ktorý mohol realizovať požiadavku sťažovateľa a zistiť jeho výsluch. Následne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 21.6.2007 (III. ÚS 241/06) rozšíril právo na osobné vypočutie aj na konanie o sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby spolu so zamietnutím žiadosti o nahradenie väzby.
V ďalšom bezprostrednom vývoji výkladu procesných záruk pri preskúmavaní zákonnosti väzby sa v náleze zo dňa 26.6.2007 (III. ÚS 34/07) vyjadril Ústavný súd v tom zmysle, že v prípade, ak súd prvého stupňa nevypočul obvineného vo väzbe pri rozhodnutí o ponechaní obvineného vo väzbe (podľa § 192 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005) ako aj pri rozhodnutí o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, má tak urobiť súd rozhodujúci o sťažnostiach proti týmto rozhodnutiam. V tomto rozhodnutí však Ústavný súd Slovenskej republiky urobil dva navzájom protichodné závery:
a) Rozhodnutie súdu o preskúmanie zákonnosti väzby nemusí bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade nekonformný zásah do základných práv a slobôd.
b) V priebehu väzby obvinený musí mať rešpektovanú procesnú záruku spočívajúcu v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť v rámci periodickej súdnej kontroly väzby v primeraných časových intervaloch, bez ohľadu na to, či konania boli iniciované procesným úkonom obvineného alebo procesným úkonom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu z jeho úradnej povinnosti. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je navyše nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočnosti (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom zabezpečenia a rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“.
V ďalšom náleze zo dňa 11.12.2007 (III. ÚS 226/07) Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v prípade, ak je naplnený článok 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v tom zmysle, že ak súdy I. stupňa a II. stupňa rozhodujúce o predĺžení väzby a o sťažnosti proti nej konali spôsobom, ktorý stanoví zákon (v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), tak sa aplikujú ustanovenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré majú prednosť pred takýmto zákonom, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd a to v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosťou sudcov oboch stupňov bolo v súlade s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky interpretovať a aplikovať ustanovenia Trestného poriadku ústavne konformným spôsobom (v súlade s požiadavkou článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a v prípade, ak by text ustanovení Trestného poriadku takýto výklad v okolnostiach daného prípadu vylučoval, prednostne aplikovať čl. 5 ods. 4 Dohovoru na základe čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (podobne I. ÚS 100/04, III. ÚS 34/07). V danom prípade súd rozhodujúci o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o predĺžení väzby mal umožniť obvinenému byť osobne prítomný v konaní o tom a mal poskytnúť aj ochranu vo vzťahu ku konaniu prvostupňového súdu, kde rovnako nebola prítomnosť obvineného zabezpečená.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky zo všetkých orgánov verejnej moci sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné konanie vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti Ústava Slovenskej republiky ustanovuje v článku 17 ods. 3, 4 a 5 formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca osobnej slobody, bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov (III. ÚS 222/06). Rovnako ústavný súd už judikoval, že základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 112/08).
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach vzťahu Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách kolíše, rovnako ako to, kedy a či a z akého dôvodu je potrebná prítomnosť obvineného pri konaniach o sťažnostiach proti rozhodnutiam o preskúmaní zákonnosti väzby. Prednostná aplikácia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách „mimozákonným“ spôsobom v prípade nemožnosti použitia zákona je ešte snáď možná (i keď chýbajúci zákonný podklad pre úkon súdu vytvára aj predpoklad pre nedostatok oprávnení tak konať, pričom je opätovne nastolená otázka, či môže štátny orgán konať na základe medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ak nemá daný spôsob stanovený zákonom, v rámci ktorého môže ustanovenie zákona vyložiť v súlade s ustanovením medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách) , ale „protizákonným“ spôsobom by bola vysokoriziková, keďže rozhodnutie súdu sa musí opierať o zákon, keďže štátne orgány konajú síce v medziach Ústavy Slovenskej republiky, avšak spôsobom, ktorý stanoví zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade, ak je tu rozpor zákona s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, a rozpor nie je odstrániteľný výkladom zákona, podľa nášho názoru je jediná ústavnoprávna cesta: podať návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky o súlade ustanovenia Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To má však význam len tam, kde možno v zákone zrušiť len to, čo odporuje norme vyššej právnej sily. Ak ide o ustanovenia, ktoré len neumožňujú svoje použitie pre výkon práv a slobôd ustanovených Ústavou Slovenskej republiky, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, potom, keďže nie je možné aplikovať spôsob stanovený zákonom (neexistuje), nie je teda ani možné niečo zrušiť, je zrejme potrebné priamo aplikovať normu vyššej právnej sily ako zákon.
6. Kolúzna väzba – nahradenie väzby miernejším prostriedkom
Obrovským problémom, ktorý sa nedarí vyriešiť už bezmála vyše 12 rokov je otázka ustanovenia druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá sa implicitne prejavuje aj v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá umožňuje podmieniť prepustenie osoby predvedenej pred sudcu zárukou, že sa osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8.10.2004 (I. ÚS 100/04) a rovnako aj podľa nálezu zo dňa 26.10.2005 (I. ÚS 239/04) z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá sa vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c/a Spojené kráľovstvo, 2000, S. B. C. c/a Spojené kráľovstvo, 2001). Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c/a Rakúsko, 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď. V oboch spomenutých prípadoch riešil Ústavný súd Slovenskej republiky možnosť nahradenia väzby sľubom obvineného, zárukou záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou, ktoré nie je možné použiť až dodnes na prípady tzv. kolúznej väzby, čo je v zmysle terajšieho § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prípad, keď sa väzba vykonáva pre to, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Vo všetkých prípadoch ide o záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade konkrétneho sťažovateľa vylučoval, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd to umožňovalo a umožňuje. Bolo a je preto povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku (ustanovenia starého Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 o sľube obvineného a záruke záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby neaplikovateľné na kolúznu väzbu, pričom v prípade v predchádzajúcej stati uvedených trestných činov podľa § 62 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase do 31.12.2005 bolo § 73 ods. 3 zakázané prijať sľub alebo záruku, to isté platilo aj pre peňažnú záruku) aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 spomenutého Dohovoru, keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom meritórne preskúmať. Pokiaľ tak neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 Dohovoru. V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že z formálneho hľadiska možno súhlasiť s tvrdením okresného súdu a krajského súdu, že o alternatívnej žiadosti sťažovateľa nerozhodovali. Je totiž naozaj pravdou, že výrok právoplatného uznesenia sa o tejto žiadosti vôbec nezmieňuje. Z odôvodnenia však vyplýva, že vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 a 3 starého Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 62 ods. 1 starého Trestného zákona považovali všeobecné súdy prijatie sľubu v prípade sťažovateľa za nemožné. Fakticky preto o alternatívnej žiadosti rozhodli, a to jednoznačne v neprospech sťažovateľa. Keďže sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu, neprichádzalo už do úvahy, aby bola jeho alternatívna žiadosť znova skúmaná. Išlo by totiž o posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami. Podľa názoru ústavného súdu o väzbe možno rozhodovať len pro futuro (mutatis mutandis I. ÚS 87/04). Zároveň to znamená, že došlo ku definitívnemu popretiu práva sťažovateľa podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou“ (III. ÚS 7/00, nález zo dňa 16.11.2000).
Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. V čase formulovania tohto názoru (16.11.2000) vo vzťahu ku druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru ešte z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nebolo jasné, či je prípustné vo vnútroštátnom práve vylúčiť z možnosti prepustenia na záruku niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby (pozn. autora – jasné to naozaj nemuselo 16.11.2000 byť, keďže prípad Caballero bol síce rozhodnutý už 08.02.2000, ale Európsky súd pre ľudské práva v ňom nevykonal prieskum porušenia čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, hoci jeho porušenie skonštatoval, pričom až 19.6.2001 sa zverejnilo rozhodnutie v prípade S.B.C., kde sa Európsky súd pre ľudské práva priklonil k názoru bývalej Európskej komisie pre ľudské práva v prípade Caballero). Preto možnosť prepustenia na záruku bola viazaná na zákonom určené prípady. Keďže v roku 2004 bolo už jednoznačné, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, bol a je Ústavný súd Slovenskej republiky toho názoru, že čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky zahrňuje v sebe aj možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení čl. 5 ods. 3 dohovoru došlo aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Teda nie je potrebné dovolávať sa prednosti medzinárodnej zmluvy, postačí dovolávať sa priamej aplikácie Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
V spomenutých prípadoch Caballero a S.B.C. síce nešlo o prípady kolúznej väzby, ale o prípady závažných zločinov vymenovaných v § 25 zákona o trestnej justícii a verejnom poriadku z roku 1994 účinnom od 10.04.1995 do 29.09.1998, pri ktorých sa osoba v akomkoľvek konaní obvinená alebo usvedčená z tam vymenovaných závažných zločinov a v okolnostiach na ktoré sa tieto zločiny aplikujú, sa neudelí záruka v tomto konaní. Išlo o nasledovné zločiny: vražda, úkladná vražda, zabitie, znásilnenie, úkladné znásilnenie, pričom záruka sa neudelila len vtedy, ak obvinená alebo usvedčená osoba z takéhoto zločinu bola predtým usvedčená súdom alebo pred súdom v akejkoľvek časti Spojeného kráľovstva z akéhokoľvek takého trestného činu alebo z trestuhodnej vraždy a, v prípade predchádzajúceho usvedčenia zo zabitia alebo trestuhodnej vraždy, ak osoba bola potom odsúdená na odňatie slobody alebo, ak bola vtedy dieťaťom alebo mladou osobou, na dlhotrvajúce uväznenie podľa akéhokoľvek relevantného ustanovenia. Bolo v oboch prípadoch bezosporu, že tak Caballero ako aj S.B.C. spadali do rozsahu § 25 zákona z roku 1994, pričom možnosť akéhokoľvek zváženia súdom predsúdneho prepustenia na záruku bola vylúčená vopred legislatívou. Toto odstránenie súdnej kontroly predsúdnej väzby vyžadované článkom 5 ods. 3 Dohovoru predstavovalo porušenie tohto článku.
Je teda zrejmé, že uvedené prípady sa síce netýkali kolúznej väzby, ale väzby z dôvodu určitých trestných činov v kombinácii s ich opätovným spáchaním. Ústavný súd Slovenskej republiky si však z uvedeného zobral podstatu a vylúčenie možnosti skúmať nahradenie väzby zárukou predpísanou Trestným poriadkom pri kolúznej väzbe považoval automaticky za identické s vylúčením náhrady väzby z dôvodu závažných zločinov, a preto za porušujúce záruky článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Trestný poriadok však stále neumožňuje všeobecným súdom čo i len uvažovať o nahradení väzby niektorou zo záruk stanovených Trestným poriadkom pri kolúznej väzbe. Je potrebná preto priama aplikácia článku 17 Ústavy Slovenskej republiky a „vytvoriť“ si oprávnenie na spomenutú činnosť, ktorú je všeobecný súd povinný urobiť.
To, že zákonodarca veľmi dobre ovláda spomenutú problematiku, je zrejmé aj z toho, že v novom Trestnom poriadku z roku 2005 účinnom od 1.1.2006 vypustil ustanovenie týkajúce sa tzv. štvrtého dôvodu väzby (popri útekovej, kolúznej a preventívnej), ktorý bol vymedzený tak, že obvinený mohol byť vzatý do väzby aj vtedy, ak bol trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest odňatia slobody s dolnou hranicou najmenej 8 rokov, aj keď neboli dané prvé tri dôvody väzby. V prípade takejto väzby Trestný poriadok neumožňoval nahradenie väzby žiadnou zo záruk. Už sme spomínali, že nahradenie väzby bolo vylúčené aj v prípadoch trestných činov vymenovaných v § 62 ods. 1 Trestného poriadku, hoci išlo o útekovú alebo preventívnu väzbu, čo sa už tiež neobjavilo v novom Trestnom poriadku.
Spojené kráľovstvo s účinnosťou od 30.09.1998 zmenilo úpravu § 25 zákona o trestnej justícii a verejnom poriadku z roku 1994 tak, že nahradenie väzby zárukou je už možné, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. V roku 2004 tam pribudli ďalšie sexuálne trestné činy, najmä spáchané proti deťom. Slovenská republika v novom Trestnom poriadku napodobnila Spojené kráľovstvo a v období od 1.1.2006 do 31.1.2009 bolo možné pri obzvlášť závažných zločinoch nahradiť väzbu sľubom, zárukou, dohľadom a peňažnou zárukou, len ak to odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu. Novela č. 5/2009 Z.z. teda opätovne zabodovala, pretože úprava Spojeného kráľovstva sa vo svojich kritériách „výnimočných okolností“ javila ako výrazne obmedzujúca úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky. Nie je ani zrejmé, čo to výnimočné okolností vôbec majú byť.