V právnom poriadku Slovenskej republiky boli v ust. §57 ods.7 Zákona o vysokých školách v znení účinnom do 31.08.2008 stanovené pre uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch dve formálne podmienky. Prvou podmienkou je vzdelanie prvého stupňa v príslušnom študijnom odbore, ktoré musí uchádzač dosiahnuť predtým, než sa bude uchádzať o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch. Druhou podmienkou je odborná zdravotnícka prax v zdravotníckom zariadení, ktorú musí uchádzač o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch absolvovať v trvaní najmenej jedného roka.
Otázne je, či dané formálne podmienky nevykazujú znaky zasahujúce do princípov právneho štátu a zvlášť do ústavných garancií základných práv a slobôd. V danom rámci je otázny súlad ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.08.2008 a osobitne k otázke súladu ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 (ďalej aj ZoVŠ) s čl.42 ods.1 v spojení s čl.1 ods.1, čl.12 ods.1 a 2 a čl.13 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ústava).
Z pohľadu laickej verejnosti je možné považovať zákonom stanovenú podmienku, na základe ktorej musia uchádzači o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch absolvovať najmenej jeden rok odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, za také obmedzenie základného práva na vzdelanie, ktoré je nezlučiteľné z princípmi právneho štátu a porušuje ústavnosť.
V kontexte celého ust. §57 ZoVŠ, ktoré vo svojom obsahu upravuje špeciálne podmienky prijatia na vysokoškolské štúdium a rozširuje tak zákonný rozsah obmedzení práva na vzdelanie rámcovo upravený ust. §56 ZoVŠ, sa prvá formálna podmienka javí ako spravodlivá vo vzťahu k požiadavke na výber uchádzačov s potrebnými schopnosťami a predpokladmi. Všeobecná akceptovateľnosť prvej formálnej podmienky je založená na logickom presvedčení o nutnej mentálnej graduácii, a teda na fakte, že v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania môže študovať len ten uchádzač, ktorý disponuje potrebnými schopnosťami, predpokladmi a vedomosťami. V súhrne pôjde vždy o výkonové vlastnosti uchádzača odrážajúce v sebe špecifikum jeho osobnosti. Každý jedinec má dispozície (vlohy), ktoré chápeme ako určitú plastickú potencionalitu, na základe ktorej sa pod vplyvom vonkajšej stimulácie vytvárajú schopnosti ako predpoklady pre úspešnú realizáciu konkrétnej činnosti jedinca. Z každodenných skúseností máme množstvo dôkazov o tom, že existujú značné rozdiely v schopnostiach niečo sa naučiť. Nech už ide o zvládnutie športových disciplín, cudzieho jazyka alebo špecifickej pracovnej činnosti. Tieto rozdiely nespôsobujú len rozdielne vonkajšie podmienky, ktorým sú konkrétni jedinci vystavení. Do veľkej miery sa na tejto variabilite podieľa aj osobný dispozičný strop. Osobný dispozičný strop je jedincovi genetický daný a na jeho „výške“ sa podieľa rad vrodených faktorov. Dosiahnutie alebo nedosiahnutie tohto osobného dispozičného stropu je do značnej miery závislé od vonkajšej stimulácie, ktorá rozhoduje o tom, ako ďaleko sa jedinec vo svojich skutočných výkonoch (vo svojich skutočných schopnostiach) svojmu osobnému dispozičnému stropu priblíži alebo ako bude svojmu osobnému „maximu“ vzdialený. Schopnosti sú teda základné, všeobecné a relatívne trvalé vlastnosti osobnosti človeka, prejavujúce sa v kvantitatívnych a kvalitatívnych charakteristikách výkonu. Schopnosti samozrejme nie sú jediným predpokladom úspešného výkonu. Ten závisí taktiež na vôli, charaktere, motivácii, hodnotovej konfigurácii, citovom stave, stupni koncentrácie a kvalite aktuálneho psychického stavu. Schopnosť je teda nutné chápať zo všeobecného hľadiska ako kvalitu potenciality daného jedinca. Súčasne sa však stretávame s pojatím schopnosti ako vyjadrením pozitívnej kvality umožňujúcej dobrý výkon. Za schopného považujem človeka, ktorý danú činnosť vykonáva kvalitne a zároveň primerane rýchlo a ľahko, s malým úsilím.
V modernej spoločnosti určite existuje požiadavka na kvalitný, odborný, efektívny a rýchly výkon všetkých zdravotníckych povolaní. Takto vymedzený výkon zdravotníckeho povolania je všeobecne prijímaný ako správny a vo vzťahu k chorému človeku ako jediný možný. Daná požiadavka preto legitimizuje prvú formálnu podmienku zabezpečujúcu selekciu tých uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch, ktorí majú dostatočné dispozície na to, aby s využitím schopností vytvorených stimuláciou počas realizácie prvého stupňa vysokoškolského štúdia, úspešne zvládli vzdelávanie v druhom stupni vysokoškolského štúdia a získali predpoklady na výkon konkrétneho zdravotníckeho povolania.
Otázne je, či druhá formálna podmienka existuje v rámci hraníc legitimity, ktoré vymedzila prvá, všeobecne prijímaná formálna podmienka, a to najmä v spojení s článkom 42 ods.1 ústavy.
Odborná prax predstavuje špecifickú a vo vzťahu k osobnosti jednotlivca kvalitatívne určenú, vonkajšiu realitu charakteristickú osobitosťou podmienok stimulujúcich schopnosti jedinca potrebné pre výkon špecializovanej pracovnej činnosti.
Ústavodarca v prípade viacerých povolaní a verejných funkcií zohľadnil všeobecnú požiadavku spoločnosti na ich profesionálny výkon ustanovením podmienky založenej na absolvovaní odbornej praxe v rôznej dĺžke.
V danom prípade sa absolvovanie odbornej praxe vyžaduje vo vzťahu k uchádzačovi o vzdelanie a nie vo vzťahu k uchádzačovi o zamestnanie alebo výkon funkcie. Z pohľadu legitimity druhej formálnej podmienky je však dôležité zachovanie totožného legitimizačného predpokladu založeného na požiadavke spoločnosti smerujúcej k stimulácii schopností jednotlivca vplyvom vonkajšieho prostredia, ktoré mu v konečnom dôsledku umožnia vykonávať špecializovanú pracovnú činnosť. Cieľom, ktorý sa dosahuje prostredníctvom vzdelávania ako aj prostredníctvom absolvovania odbornej praxe, je výkon povolania alebo funkcie, ktorá je profesionálnou činnosťou a musí byť vždy a za akýchkoľvek okolností uskutočňovaná odborne.
Ak existuje v spoločnosti požiadavka na profesionálny, t.j. kvalitný, odborný, efektívny a rýchly výkon zdravotníckych povolaní, tak nastáva legitimizácia druhej formálnej podmienky, ktorá vonkajšími stimulačnými faktormi profiluje schopnosti uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch tak, aby došlo k rastu jeho osobného dispozičného stropu a vytvorili sa predpoklady k úspešnému výkonu zdravotníckeho povolania.
Právo na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania, už svojou podstatou nie je neobmedziteľné. Základným limitom sú osobné schopnosti subjektu, ktorému sa právo priznáva (uchádzača o vzdelanie). Ďalší limit vyplýva z účelu tohto práva a z podstaty kultúrnych práv, ktorých obsah je závislý od objektívnych možností spoločnosti a zaťažuje štát. Účelom práva na vzdelanie je poskytnúť vzdelanie subjektu, ktorému je toto právo priznané. Vysokoškolské vzdelanie však môže byť poskytnuté len na základe objektívnych možností spoločnosti, ktoré zohľadňujú široké spektrum faktorov od ekonomických cez hospodárske až po sociálne. Právo na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania je preto potrebné vnímať ako právo na prístup k vzdelaniu na vysokej škole v jednom z troch stupňov štúdia, ktoré vznikne iba tomu, kto preukáže svoje schopnosti a zároveň možnosti spoločnosti umožnia, aby sa splnili všetky objektívne predpoklady na takéto vzdelávanie. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že „možnosti spoločnosti“ nie sú statickou kategóriou, ale podliehajú dynamickým zmenám, a preto v priebehu času môže dochádzať k zvyšovaniu alebo k znižovaniu dostupnosti práv na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania.
Obmedzenie spočívajúce v druhej formálnej podmienke dbá na podstatu práva na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania, ktorou je požiadavka na profesionálny výkon špecifickej pracovnej činnosti. Dbá taktiež na zmysel tohto práva, ktorým je poskytnutie vysokoškolského vzdelania tomu, kto preukáže svoje schopnosti.
Namietaná skutočnosť založená na nespôsobilosti uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch ovplyvniť prijatie na výkon praxe v zdravotníckom zariadení nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by bol vo svojej podstate spôsobilý obmedziť právo na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania. Prijatie osoby na výkon zdravotníckej praxe, rovnako tak na štúdium študijného programu prvého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch je limitované objektívnymi možnosťami zdravotníckych zariadení a vysokých škôl spočívajúcich v hospodárskych, ekonomických a personálnych faktoroch a radí sa preto k všeobecným limitom spojených s uplatňovaním kultúrnych práv. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na predpoklady plnenia pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právu na vzdelanie, ktorý je v ústavnej rovine vyjadrený v čl.51 ods.1 ústavy.
Formálna podmienka prijatia na vysokoškolské štúdium spočívajúca v absolvovaní odbornej praxe sama o sebe nepredstavuje obmedzenie základného práva na vzdelanie, ak spoločnosť hodnotovo vymedzí výkon špecifickej pracovnej činnosti požiadavkou na jej odbornosť, kvalitu, efektivitu a účelnosť. Z ústavného hľadiska je však podstatné, akú formu a obsah zvolí zákonodarca k stanoveniu takejto podmienky.
V materiálne chápanom právnom štáte musí byť zákon z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu, predvídateľným konzistentným prameňom práva. Ak zákon obsahuje ustanovenia, ktoré sú buď neurčité, alebo nezrozumiteľné, alebo nejasné, nie je ho možné považovať za predvídateľný konzistentný prameň práva. V právnom štáte je potom úlohou ústavného súdu v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti selektovať na základe analýzy ustanovenia bez normatívneho obsahu a ich derogáciou navracať zákonu ako celku charakter ústavne akceptovateľného prameňa práva.
Všeobecne je možné konštatovať, že neurčitosť niektorého ustanovenia právneho predpisu je nutné považovať za rozpor s požiadavkou právnej istoty, a teda aj s požiadavkou zachovania materiálneho právneho štátu, ak intenzita tejto neurčitosti vylučuje možnosť stanovenia jeho normatívneho obsahu pomocou obvyklých interpretačných metód.
Namietaný môže byť rozpor ust. §57 ods.7 ZoVŠ s požiadavkou právnej istoty s poukazom na interpretačné problémy pojmu „zdravotnícke študijné odbory“. S pohľadu súladu cit. ustanovenia s čl.1 ods.1 ústavy je preto nutné skúmať intenzitu jeho neurčitosti a vyvodiť tak prípadnú absenciu normatívneho obsahu tohto ustanovenia. Vo vzťahu k adresátom obsahu právnej úpravy je potrebné odpovedať na otázku, či právny poriadok Slovenskej republiky určuje obsah a rozsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“, a to so zreteľom na vnútornú nerozpornosť a konzistenciu právneho poriadku, t.j. s ohľadom na požiadavku jeho jednotnosti ako usporiadaného harmonického celku vyplývajúcu z čl. 1 ods.1 ústavy. V danom prípade je nutné skúmať jazykový a logický kontext napadnutého ustanovenia. Z tohto dôvodu je potrebné uplatniť metóda systematického výkladu. Normatívny právny text je potrebné interpretovať v kontexte aktuálneho právneho poriadku ako celku.
Pojem „zdravotnícke študijné odbory“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky explicitne definovaný, avšak je zákonodarcom používaný vo viacerých právnych predpisoch. V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že zákonodarca používa zhodne pojem „zdravotnícke odbory vzdelávania“. Vymedzenie obsahu určeného pojmu je nutným predpokladom k stanoveniu okruhu adresátov, ktorým je všeobecne záväzným právnym predpisom publikovaným vo forme zákona uložená povinnosť predstavujúca obmedzenie základného práva. Právo na vzdelanie, rovnako právo na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania, je základným právom zaručeným v čl. 42 ods.1 ústavy a preto jeho zákonné obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Len takto definované obmedzenia je možné považovať za súladné s čl.13 ods.3 ústavy. V okolnostiach danej kontroly ústavnosti nemôže ostať bez povšimnutia fakt, že neurčitosť pojmu „zdravotnícke odbory vzdelávania“ narúša ústavnú požiadavku na konkrétne a presné vymedzenie podmienok, ktoré sa musia splniť, aby sa základné právo mohlo obmedziť. Podmienkou zákonného obmedzenia základného práva uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa na vysokej škole má byť podľa požiadaviek zákonodarcu skutočnosť, že pôjde o štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckom študijnom odbore. Ako však už bolo konštatované vyššie, v právnom poriadku Slovenskej republiky sa nenachádza všeobecne záväzný právny predpis vo forme zákona – forma je vzhľadom k čl.13 ods.2 z pohľadu posúdenia ústavnosti podstatná – ktorý by určoval obsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“. Nie je preto možné konkrétne a presne pre všetky prípady stanoviť, či došlo k splneniu podmienky zákonného obmedzenia základného práva. Na základe neurčitosti ust. §57 ods.7 ZoVŠ, ktorá vykazuje vysoký stupeň intenzity nemožno legitímne tvrdiť, že označené ustanovenie má normatívny obsah zlučiteľný s čl.13 ods.3 ústavy.
Extenzívnym systematickým výkladom ust. §57 ods.7 ZoVŠ by z pohľadu zákonodarcu bolo možné obhájiť ústavnosť poukazom na ust.§50 ZoVŠ, ktoré definuje širší a všeobecnejší pojem „študijný odbor“. Podľa ust. §50 ods.1 ZoVŠ je študijným odborom oblasť poznania, ktorá môže byť predmetom vysokoškolského vzdelávania v niektorom z jeho troch stupňov. Jednotlivé oblasti poznávania, ktoré môžu byť predmetom vysokoškolského vzdelávania pomenováva a obsahovo vymedzuje podľa ust. §50 ods.3 ZoVŠ Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len ministerstvo). Ministerstvo vydáva a spravuje sústavu študijných odborov Slovenskej republiky. Sústava študijných odborov obsahuje študijné odbory, v ktorých môžu vysoké školy v Slovenskej republike poskytovať vysokoškolské vzdelávanie. Na základe splnomocnenia zákonodarcu obsiahnutého v ust. §50 ods.3 ZoVŠ ministerstvo rozhodnutím Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. decembra 2002 v znení rozhodnutí Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. CD-2004-8230/16162-1:071 zo dňa 25.5.2004, č. CD-2004-18121/37230-1:071 zo dňa 22.11.2004, č. CD-2005-5540/8653-1:071 zo dňa 22.3.2005, č. CD-2005-48170/7233-1:sekr zo dňa 15.4.2005, č. CD-2005-17288/21643-1:071 zo dňa 5.9.2005, č. CD-2005-25390/39673-1:071 zo dňa 15.12.2005, č. CD-2005-17288/21643-2:071 zo dňa 12.1.2006, č. CD-2006-944/1965-1:sekr zo dňa 24.1.2006, č. CD-2006-5365/11816-1:071 zo dňa 3.4.2006, č. CD-2006-15409/36456-1:071 zo dňa 20.10.2006, č. CD-2006-18460/43007-1:071 zo dňa 7.12.2006, č. CD-2007-5385/10814-1:071 zo dňa 20.3.2007 a č. CD-2007-10697/22155-1:071 zo dňa 4.6.2007 vydalo sústavu študijných odborov v ktorých môžu vysoké školy v Slovenskej republike poskytovať vysokoškolské vzdelávanie. Ministerstvo obsahovo vymedzilo deväť oblastí poznávania (študijných odborov) a pomenovalo ich názvami: (1) Výchova a vzdelávanie, (2)Humanitné vedy a umenie, (3)Sociálne, ekonomické a právne vedy, (4)Prírodné vedy, (5)Konštruovanie, technológie, výroba a komunikácie, (6)Pôdohospodárske a veterinárske vedy, (7)Zdravotníctvo, (8)Služby a (9)Informatické vedy, matematika, informačné a komunikačné technológie. Zákonodarca by teda na obhajobu ústavnosti napadnutého ustanovenia mohol tvrdiť, že obsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“ je vymedzený sústavou študijných odborov určených ministerstvom pod bodom 7 súborne pomenovaných Zdravotníctvo. Takáto argumentácia však z hľadiska ústavnosti neobstojí. Ako bolo uvedené vyššie, podľa čl.13 ods.2 ústavy, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Je neprekonateľným ústavným imperatívom, aby všetky podmienky, ktoré sa musia splniť za účelom obmedzenia základného práva alebo slobody, boli určené v texte zákona. Podmienky preto môže určiť len zákonodarca. Bližšie obsahové vymedzenie pojmu „zdravotnícke študijné odbory“ pre účely ust. §57 ods.7 ZoVŠ rozhodnutím ministerstva ako orgánu výkonnej moci je z pohľadu ustanovenia obmedzení základného práva na vzdelanie ústavne neakceptovateľné. V právnom štáte nemožno akceptovať excesy zasahujúce do fundamentálnych princípov moderného konštitucionalizmu a teórie trojdelenia moci.
S poukazom na uvedené nedostatky je z ústavného hľadiska irelevantné posudzovať diskriminačný potenciál ust. §57 ods.7 ZoVŠ.
Osobitným problémom, ku ktorému je potrebné zaujať stanovisko, je súlad ust. §57 ods.7 ZoVŠ v znení účinnom od 01.09.2008 s čl.42 ods.1 v spojení s čl.1 ods.1, čl.12 ods.1 a 2 a čl.13 ods.4 ústavy.
Je dohľadateľné stanovisko ministerstva, v ktorom tvrdí, že novelou ust. §57 ods.7 ZoVŠ obsiahnutou v čl.II zákon č. 282/2008 Z.z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá nadobudla platnosť 31.07.2008 a účinnosť 01.09.2008 došlo k zosúladeniu predmetného ustanovenia s vyššie označenými článkami ústavy. Predmetná novela zmenila znenie ust. §57 ods.7 ZoVŠ tak, že povinnosťou absolvovania jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe zaťažila len tých uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch, ktorí si zvolili dennú formu štúdia a nechcú študovať študijný odbor verejné zdravotníctvo.
Vykonaná zmena ustanovenia §57 ods.7 ZoVŠ nezmenila nič na už uvedených argumentoch potvrdzujúcich jeho ústavnú nesúladnosť. Naopak, využitím taxatívneho výpočtu, explicitne zvýraznila diskriminovanú skupinu uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch. K stanoveniu odlišných požiadaviek na kvalitu, odbornosť a efektivitu došlo totižto v rámci výkonu jednej špecializovanej pracovnej činnosti (zdravotníckeho povolania), čo je vo vzťahu k čl.42 ods.1 v spojení s čl.12 ods.2 ústavy neakceptovateľné.
V právnom poriadku Slovenskej republiky boli v ust. §57 ods.7 Zákona o vysokých školách v znení účinnom do 31.08.2008 stanovené pre uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch dve formálne podmienky. Prvou podmienkou je vzdelanie prvého stupňa v príslušnom študijnom odbore, ktoré musí uchádzač dosiahnuť predtým, než sa bude uchádzať o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch. Druhou podmienkou je odborná zdravotnícka prax v zdravotníckom zariadení, ktorú musí uchádzač o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch absolvovať v trvaní najmenej jedného roka.
Otázne je, či dané formálne podmienky nevykazujú znaky zasahujúce do princípov právneho štátu a zvlášť do ústavných garancií základných práv a slobôd. V danom rámci je otázny súlad ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.08.2008 a osobitne k otázke súladu ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 (ďalej aj ZoVŠ) s čl.42 ods.1 v spojení s čl.1 ods.1, čl.12 ods.1 a 2 a čl.13 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ústava).
Z pohľadu laickej verejnosti je možné považovať zákonom stanovenú podmienku, na základe ktorej musia uchádzači o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch absolvovať najmenej jeden rok odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, za také obmedzenie základného práva na vzdelanie, ktoré je nezlučiteľné z princípmi právneho štátu a porušuje ústavnosť.
V kontexte celého ust. §57 ZoVŠ, ktoré vo svojom obsahu upravuje špeciálne podmienky prijatia na vysokoškolské štúdium a rozširuje tak zákonný rozsah obmedzení práva na vzdelanie rámcovo upravený ust. §56 ZoVŠ, sa prvá formálna podmienka javí ako spravodlivá vo vzťahu k požiadavke na výber uchádzačov s potrebnými schopnosťami a predpokladmi. Všeobecná akceptovateľnosť prvej formálnej podmienky je založená na logickom presvedčení o nutnej mentálnej graduácii, a teda na fakte, že v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania môže študovať len ten uchádzač, ktorý disponuje potrebnými schopnosťami, predpokladmi a vedomosťami. V súhrne pôjde vždy o výkonové vlastnosti uchádzača odrážajúce v sebe špecifikum jeho osobnosti. Každý jedinec má dispozície (vlohy), ktoré chápeme ako určitú plastickú potencionalitu, na základe ktorej sa pod vplyvom vonkajšej stimulácie vytvárajú schopnosti ako predpoklady pre úspešnú realizáciu konkrétnej činnosti jedinca. Z každodenných skúseností máme množstvo dôkazov o tom, že existujú značné rozdiely v schopnostiach niečo sa naučiť. Nech už ide o zvládnutie športových disciplín, cudzieho jazyka alebo špecifickej pracovnej činnosti. Tieto rozdiely nespôsobujú len rozdielne vonkajšie podmienky, ktorým sú konkrétni jedinci vystavení. Do veľkej miery sa na tejto variabilite podieľa aj osobný dispozičný strop. Osobný dispozičný strop je jedincovi genetický daný a na jeho „výške“ sa podieľa rad vrodených faktorov. Dosiahnutie alebo nedosiahnutie tohto osobného dispozičného stropu je do značnej miery závislé od vonkajšej stimulácie, ktorá rozhoduje o tom, ako ďaleko sa jedinec vo svojich skutočných výkonoch (vo svojich skutočných schopnostiach) svojmu osobnému dispozičnému stropu priblíži alebo ako bude svojmu osobnému „maximu“ vzdialený. Schopnosti sú teda základné, všeobecné a relatívne trvalé vlastnosti osobnosti človeka, prejavujúce sa v kvantitatívnych a kvalitatívnych charakteristikách výkonu. Schopnosti samozrejme nie sú jediným predpokladom úspešného výkonu. Ten závisí taktiež na vôli, charaktere, motivácii, hodnotovej konfigurácii, citovom stave, stupni koncentrácie a kvalite aktuálneho psychického stavu. Schopnosť je teda nutné chápať zo všeobecného hľadiska ako kvalitu potenciality daného jedinca. Súčasne sa však stretávame s pojatím schopnosti ako vyjadrením pozitívnej kvality umožňujúcej dobrý výkon. Za schopného považujem človeka, ktorý danú činnosť vykonáva kvalitne a zároveň primerane rýchlo a ľahko, s malým úsilím.
V modernej spoločnosti určite existuje požiadavka na kvalitný, odborný, efektívny a rýchly výkon všetkých zdravotníckych povolaní. Takto vymedzený výkon zdravotníckeho povolania je všeobecne prijímaný ako správny a vo vzťahu k chorému človeku ako jediný možný. Daná požiadavka preto legitimizuje prvú formálnu podmienku zabezpečujúcu selekciu tých uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch, ktorí majú dostatočné dispozície na to, aby s využitím schopností vytvorených stimuláciou počas realizácie prvého stupňa vysokoškolského štúdia, úspešne zvládli vzdelávanie v druhom stupni vysokoškolského štúdia a získali predpoklady na výkon konkrétneho zdravotníckeho povolania.
Otázne je, či druhá formálna podmienka existuje v rámci hraníc legitimity, ktoré vymedzila prvá, všeobecne prijímaná formálna podmienka, a to najmä v spojení s článkom 42 ods.1 ústavy.
Odborná prax predstavuje špecifickú a vo vzťahu k osobnosti jednotlivca kvalitatívne určenú, vonkajšiu realitu charakteristickú osobitosťou podmienok stimulujúcich schopnosti jedinca potrebné pre výkon špecializovanej pracovnej činnosti.
Ústavodarca v prípade viacerých povolaní a verejných funkcií zohľadnil všeobecnú požiadavku spoločnosti na ich profesionálny výkon ustanovením podmienky založenej na absolvovaní odbornej praxe v rôznej dĺžke.
V danom prípade sa absolvovanie odbornej praxe vyžaduje vo vzťahu k uchádzačovi o vzdelanie a nie vo vzťahu k uchádzačovi o zamestnanie alebo výkon funkcie. Z pohľadu legitimity druhej formálnej podmienky je však dôležité zachovanie totožného legitimizačného predpokladu založeného na požiadavke spoločnosti smerujúcej k stimulácii schopností jednotlivca vplyvom vonkajšieho prostredia, ktoré mu v konečnom dôsledku umožnia vykonávať špecializovanú pracovnú činnosť. Cieľom, ktorý sa dosahuje prostredníctvom vzdelávania ako aj prostredníctvom absolvovania odbornej praxe, je výkon povolania alebo funkcie, ktorá je profesionálnou činnosťou a musí byť vždy a za akýchkoľvek okolností uskutočňovaná odborne.
Ak existuje v spoločnosti požiadavka na profesionálny, t.j. kvalitný, odborný, efektívny a rýchly výkon zdravotníckych povolaní, tak nastáva legitimizácia druhej formálnej podmienky, ktorá vonkajšími stimulačnými faktormi profiluje schopnosti uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch tak, aby došlo k rastu jeho osobného dispozičného stropu a vytvorili sa predpoklady k úspešnému výkonu zdravotníckeho povolania.
Právo na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania, už svojou podstatou nie je neobmedziteľné. Základným limitom sú osobné schopnosti subjektu, ktorému sa právo priznáva (uchádzača o vzdelanie). Ďalší limit vyplýva z účelu tohto práva a z podstaty kultúrnych práv, ktorých obsah je závislý od objektívnych možností spoločnosti a zaťažuje štát. Účelom práva na vzdelanie je poskytnúť vzdelanie subjektu, ktorému je toto právo priznané. Vysokoškolské vzdelanie však môže byť poskytnuté len na základe objektívnych možností spoločnosti, ktoré zohľadňujú široké spektrum faktorov od ekonomických cez hospodárske až po sociálne. Právo na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania je preto potrebné vnímať ako právo na prístup k vzdelaniu na vysokej škole v jednom z troch stupňov štúdia, ktoré vznikne iba tomu, kto preukáže svoje schopnosti a zároveň možnosti spoločnosti umožnia, aby sa splnili všetky objektívne predpoklady na takéto vzdelávanie. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že „možnosti spoločnosti“ nie sú statickou kategóriou, ale podliehajú dynamickým zmenám, a preto v priebehu času môže dochádzať k zvyšovaniu alebo k znižovaniu dostupnosti práv na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania.
Obmedzenie spočívajúce v druhej formálnej podmienke dbá na podstatu práva na vzdelanie, vo forme vysokoškolského vzdelávania, ktorou je požiadavka na profesionálny výkon špecifickej pracovnej činnosti. Dbá taktiež na zmysel tohto práva, ktorým je poskytnutie vysokoškolského vzdelania tomu, kto preukáže svoje schopnosti.
Namietaná skutočnosť založená na nespôsobilosti uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch ovplyvniť prijatie na výkon praxe v zdravotníckom zariadení nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by bol vo svojej podstate spôsobilý obmedziť právo na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania. Prijatie osoby na výkon zdravotníckej praxe, rovnako tak na štúdium študijného programu prvého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch je limitované objektívnymi možnosťami zdravotníckych zariadení a vysokých škôl spočívajúcich v hospodárskych, ekonomických a personálnych faktoroch a radí sa preto k všeobecným limitom spojených s uplatňovaním kultúrnych práv. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na predpoklady plnenia pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právu na vzdelanie, ktorý je v ústavnej rovine vyjadrený v čl.51 ods.1 ústavy.
Formálna podmienka prijatia na vysokoškolské štúdium spočívajúca v absolvovaní odbornej praxe sama o sebe nepredstavuje obmedzenie základného práva na vzdelanie, ak spoločnosť hodnotovo vymedzí výkon špecifickej pracovnej činnosti požiadavkou na jej odbornosť, kvalitu, efektivitu a účelnosť. Z ústavného hľadiska je však podstatné, akú formu a obsah zvolí zákonodarca k stanoveniu takejto podmienky.
V materiálne chápanom právnom štáte musí byť zákon z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu, predvídateľným konzistentným prameňom práva. Ak zákon obsahuje ustanovenia, ktoré sú buď neurčité, alebo nezrozumiteľné, alebo nejasné, nie je ho možné považovať za predvídateľný konzistentný prameň práva. V právnom štáte je potom úlohou ústavného súdu v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti selektovať na základe analýzy ustanovenia bez normatívneho obsahu a ich derogáciou navracať zákonu ako celku charakter ústavne akceptovateľného prameňa práva.
Všeobecne je možné konštatovať, že neurčitosť niektorého ustanovenia právneho predpisu je nutné považovať za rozpor s požiadavkou právnej istoty, a teda aj s požiadavkou zachovania materiálneho právneho štátu, ak intenzita tejto neurčitosti vylučuje možnosť stanovenia jeho normatívneho obsahu pomocou obvyklých interpretačných metód.
Namietaný môže byť rozpor ust. §57 ods.7 ZoVŠ s požiadavkou právnej istoty s poukazom na interpretačné problémy pojmu „zdravotnícke študijné odbory“. S pohľadu súladu cit. ustanovenia s čl.1 ods.1 ústavy je preto nutné skúmať intenzitu jeho neurčitosti a vyvodiť tak prípadnú absenciu normatívneho obsahu tohto ustanovenia. Vo vzťahu k adresátom obsahu právnej úpravy je potrebné odpovedať na otázku, či právny poriadok Slovenskej republiky určuje obsah a rozsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“, a to so zreteľom na vnútornú nerozpornosť a konzistenciu právneho poriadku, t.j. s ohľadom na požiadavku jeho jednotnosti ako usporiadaného harmonického celku vyplývajúcu z čl. 1 ods.1 ústavy. V danom prípade je nutné skúmať jazykový a logický kontext napadnutého ustanovenia. Z tohto dôvodu je potrebné uplatniť metóda systematického výkladu. Normatívny právny text je potrebné interpretovať v kontexte aktuálneho právneho poriadku ako celku.
Pojem „zdravotnícke študijné odbory“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky explicitne definovaný, avšak je zákonodarcom používaný vo viacerých právnych predpisoch. V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že zákonodarca používa zhodne pojem „zdravotnícke odbory vzdelávania“. Vymedzenie obsahu určeného pojmu je nutným predpokladom k stanoveniu okruhu adresátov, ktorým je všeobecne záväzným právnym predpisom publikovaným vo forme zákona uložená povinnosť predstavujúca obmedzenie základného práva. Právo na vzdelanie, rovnako právo na vzdelanie vo forme vysokoškolského vzdelávania, je základným právom zaručeným v čl. 42 ods.1 ústavy a preto jeho zákonné obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Len takto definované obmedzenia je možné považovať za súladné s čl.13 ods.3 ústavy. V okolnostiach danej kontroly ústavnosti nemôže ostať bez povšimnutia fakt, že neurčitosť pojmu „zdravotnícke odbory vzdelávania“ narúša ústavnú požiadavku na konkrétne a presné vymedzenie podmienok, ktoré sa musia splniť, aby sa základné právo mohlo obmedziť. Podmienkou zákonného obmedzenia základného práva uchádzača o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa na vysokej škole má byť podľa požiadaviek zákonodarcu skutočnosť, že pôjde o štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckom študijnom odbore. Ako však už bolo konštatované vyššie, v právnom poriadku Slovenskej republiky sa nenachádza všeobecne záväzný právny predpis vo forme zákona – forma je vzhľadom k čl.13 ods.2 z pohľadu posúdenia ústavnosti podstatná – ktorý by určoval obsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“. Nie je preto možné konkrétne a presne pre všetky prípady stanoviť, či došlo k splneniu podmienky zákonného obmedzenia základného práva. Na základe neurčitosti ust. §57 ods.7 ZoVŠ, ktorá vykazuje vysoký stupeň intenzity nemožno legitímne tvrdiť, že označené ustanovenie má normatívny obsah zlučiteľný s čl.13 ods.3 ústavy.
Extenzívnym systematickým výkladom ust. §57 ods.7 ZoVŠ by z pohľadu zákonodarcu bolo možné obhájiť ústavnosť poukazom na ust.§50 ZoVŠ, ktoré definuje širší a všeobecnejší pojem „študijný odbor“. Podľa ust. §50 ods.1 ZoVŠ je študijným odborom oblasť poznania, ktorá môže byť predmetom vysokoškolského vzdelávania v niektorom z jeho troch stupňov. Jednotlivé oblasti poznávania, ktoré môžu byť predmetom vysokoškolského vzdelávania pomenováva a obsahovo vymedzuje podľa ust. §50 ods.3 ZoVŠ Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len ministerstvo). Ministerstvo vydáva a spravuje sústavu študijných odborov Slovenskej republiky. Sústava študijných odborov obsahuje študijné odbory, v ktorých môžu vysoké školy v Slovenskej republike poskytovať vysokoškolské vzdelávanie. Na základe splnomocnenia zákonodarcu obsiahnutého v ust. §50 ods.3 ZoVŠ ministerstvo rozhodnutím Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. decembra 2002 v znení rozhodnutí Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. CD-2004-8230/16162-1:071 zo dňa 25.5.2004, č. CD-2004-18121/37230-1:071 zo dňa 22.11.2004, č. CD-2005-5540/8653-1:071 zo dňa 22.3.2005, č. CD-2005-48170/7233-1:sekr zo dňa 15.4.2005, č. CD-2005-17288/21643-1:071 zo dňa 5.9.2005, č. CD-2005-25390/39673-1:071 zo dňa 15.12.2005, č. CD-2005-17288/21643-2:071 zo dňa 12.1.2006, č. CD-2006-944/1965-1:sekr zo dňa 24.1.2006, č. CD-2006-5365/11816-1:071 zo dňa 3.4.2006, č. CD-2006-15409/36456-1:071 zo dňa 20.10.2006, č. CD-2006-18460/43007-1:071 zo dňa 7.12.2006, č. CD-2007-5385/10814-1:071 zo dňa 20.3.2007 a č. CD-2007-10697/22155-1:071 zo dňa 4.6.2007 vydalo sústavu študijných odborov v ktorých môžu vysoké školy v Slovenskej republike poskytovať vysokoškolské vzdelávanie. Ministerstvo obsahovo vymedzilo deväť oblastí poznávania (študijných odborov) a pomenovalo ich názvami: (1) Výchova a vzdelávanie, (2)Humanitné vedy a umenie, (3)Sociálne, ekonomické a právne vedy, (4)Prírodné vedy, (5)Konštruovanie, technológie, výroba a komunikácie, (6)Pôdohospodárske a veterinárske vedy, (7)Zdravotníctvo, (8)Služby a (9)Informatické vedy, matematika, informačné a komunikačné technológie. Zákonodarca by teda na obhajobu ústavnosti napadnutého ustanovenia mohol tvrdiť, že obsah pojmu „zdravotnícke študijné odbory“ je vymedzený sústavou študijných odborov určených ministerstvom pod bodom 7 súborne pomenovaných Zdravotníctvo. Takáto argumentácia však z hľadiska ústavnosti neobstojí. Ako bolo uvedené vyššie, podľa čl.13 ods.2 ústavy, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Je neprekonateľným ústavným imperatívom, aby všetky podmienky, ktoré sa musia splniť za účelom obmedzenia základného práva alebo slobody, boli určené v texte zákona. Podmienky preto môže určiť len zákonodarca. Bližšie obsahové vymedzenie pojmu „zdravotnícke študijné odbory“ pre účely ust. §57 ods.7 ZoVŠ rozhodnutím ministerstva ako orgánu výkonnej moci je z pohľadu ustanovenia obmedzení základného práva na vzdelanie ústavne neakceptovateľné. V právnom štáte nemožno akceptovať excesy zasahujúce do fundamentálnych princípov moderného konštitucionalizmu a teórie trojdelenia moci.
S poukazom na uvedené nedostatky je z ústavného hľadiska irelevantné posudzovať diskriminačný potenciál ust. §57 ods.7 ZoVŠ.
Osobitným problémom, ku ktorému je potrebné zaujať stanovisko, je súlad ust. §57 ods.7 ZoVŠ v znení účinnom od 01.09.2008 s čl.42 ods.1 v spojení s čl.1 ods.1, čl.12 ods.1 a 2 a čl.13 ods.4 ústavy.
Je dohľadateľné stanovisko ministerstva, v ktorom tvrdí, že novelou ust. §57 ods.7 ZoVŠ obsiahnutou v čl.II zákon č. 282/2008 Z.z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá nadobudla platnosť 31.07.2008 a účinnosť 01.09.2008 došlo k zosúladeniu predmetného ustanovenia s vyššie označenými článkami ústavy. Predmetná novela zmenila znenie ust. §57 ods.7 ZoVŠ tak, že povinnosťou absolvovania jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe zaťažila len tých uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch, ktorí si zvolili dennú formu štúdia a nechcú študovať študijný odbor verejné zdravotníctvo.
Vykonaná zmena ustanovenia §57 ods.7 ZoVŠ nezmenila nič na už uvedených argumentoch potvrdzujúcich jeho ústavnú nesúladnosť. Naopak, využitím taxatívneho výpočtu, explicitne zvýraznila diskriminovanú skupinu uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch. K stanoveniu odlišných požiadaviek na kvalitu, odbornosť a efektivitu došlo totižto v rámci výkonu jednej špecializovanej pracovnej činnosti (zdravotníckeho povolania), čo je vo vzťahu k čl.42 ods.1 v spojení s čl.12 ods.2 ústavy neakceptovateľné.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase podania návrhu nie je v súlade s čl.1 ods.1 ústavy a nad rámec návrhu nie je v súlade s čl.13 ods.3 ústavy. Rovnako tak ust. §57 ods.7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 nie je v súlade s čl.1 ods.1, čl.12 ods.2, čl.13 ods.3 ústavy.