Vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR č. 16/2020 Vestníka vlády SR sa okrem iného nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa. Vyhláška stanovuje povinnosť pre prevádzkovateľov a zamestnávateľov umožňovať vstup do prevádzok a na pracoviská iba osobám, ktoré sa preukážu negatívnym testom na COVID-19 a v prípade prevádzkovateľov aj osobám bez negatívneho testu, ak splnia stanovené úzke výnimky.
Vyhláška č.16/2020 (ktorá nemá uvedený deň, keď bola prijatá Úradom verejného zdravotníctva SR, len deň svojho uverejnenia vo Vestníku vlády SR) sa síce formálne opiera o zákonný základ v prípade prevádzkovateľov podľa § 48 ods. 4 písm. e), s), x) a z) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a v prípade zamestnávateľov podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, avšak:
a) V prípade písmena e) ide o zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, pričom však zákazom vstupu zákazníkovi sa neobmedzuje prevádzka zariadenia, ale sa obmedzuje voľný vstup zákazníka.
b) V prípade písmena s) má ísť o podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov poskytovateľov služieb a zamestnávateľov registráciou vstupujúcich osôb na účel epidemiologického vyšetrovania. Tu však ide o podmieňovanie vstupu už vykonaným negatívnym testom, ktorý nebol predmetom epidemiologického vyšetrovania, ale len jednorazového testovania.
c) V prípade písmena x) ide o uloženie povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa. Toto ustanovenie teda v žiadnom prípade nemôže slúži ako základe pre stanovenie povinnosti prevádzkovateľom prevádzok voči zákazníkom. V tomto prípade by muselo spadať zabránenie prístupu osobám bez negatívneho testu pod hygienické opatrenie, ak by išlo opatrenie voči zamestnávateľom, avšak zabránenie vstupu zamestnancovi, ktorý nemá pri sebe negatívny test na COVID 19, zjavne nie je hygienickým opatrením, pretože hygienické opatrenie je opatrenie týkajúce sa pracoviska, ale nie vstupujúceho zamestnanca, pričom zákaz vstupu na pracovisko sa musí týkať všetkých zamestnancov, pretože ide o stav, keď pracovisko nevyhovuje bezpečnostným alebo zdravotným požiadavkám. Ustanovenie definované pod písmenom x) nie je použiteľné na zabránenie vstupu na pracovisko osobe, ktorá nemá negatívny test na COVID-19 (odhliadnuc od toho, že existencia tohto testu nie je žiadny zákonom predvídaná ani predvídateľná).
d) V prípade písmena z) ide o to, že Úrad verejného zdravotníctva môže nariaďovať podľa prvej alternatívy zákazy činností v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, čo nie je vôbec základ pre uvedenú vyhlášku, pretože tu sa nariaďuje prevádzkovateľom a zamestnávateľom, aby oni zakázali vstup osobám do prevádzok a na pracoviská a požadovali od týchto osôb doklady preukazujúce splnenie výnimky t.j. prevádzkovateľom a zamestnávateľom sa tu nič nezakazuje, len sa im prikazuje vykonávať určitú činnosť. To by síce mohlo naplniť druhú alternatívu písm. z) – nariaďovať činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas – avšak, keďže povinnosť zákazu vstupu zákazníkom a zamestnancom, ktorí nesplnia požiadavky vyhlášky, je na 7 dní nepretržite 24 hodín denne, nemožno hovoriť, že ide nariadenie povinnosti na nevyhnutný čas.
Celkovo je teda zrejmé, že hoci vyhláška bola formálne vydaná a stanovuje povinnosti „na základe zákona“, materiálne sa neopiera o žiadne z formálne oznámených zákonných základov. V dôsledku toho, absentuje kvalitatívna požiadavka na zákonnosť vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 16/2020 ako je jej predvídateľnosť.
Vyhláška preto v rozpore so zásadou legality obmedzuje:
- Slobodu pohybu
Rakúsky ústavný súd naznačuje, že celoplošný zákaz vychádzania je skutočne v právnom štáte neprijateľný. Podľa článku 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – Každý, kto sa legálne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu. Najmä však článok 2 ods. 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd stanoví, že právo každého (kto sa oprávnene zdržiava na území štátu) v rámci tohto územia slobodne sa pohybovať a slobodne si vybrať miesto pobytu môže v určitých oblastiach (teda na konkrétnych územiach) podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom. Je teda zrejmé, že sloboda pohybu v rámci celého štátu nemôže byť celoplošne obmedzená, pretože článok 2 ods. 4 Protokolu č. 4 Dohovoru umožňuje takéto obmedzenie len na konkrétnych územiach (to napríklad rešpektuje aj rakúsky zákon o opatreniach proti COVID, ktorý umožňuje zakázať vstup len na konkrétne verejné miesta).
2. Osobnú slobodu
Vznikajú tu aj otázky obmedzenia osobnej slobody podľa článku 5 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože postavenie osôb bez preukázania sa osvedčením o negatívnom teste je porovnateľné s obmedzením osobnej slobody pri uložení trestu, alebo opatrení polície.
Samostatným zásahom je nútenie zamestnávateľov obmedzovať svojich zamestnancov a to ich rozlišovaním medzi negatívnymi, ktorí sú prijateľní a tými, ktorí test nemajú, sú neprijateľní a ktorých označuje vyhláška za nespĺňajúcich požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. To vyvoláva jednak diskrimináciu medzi zamestnancami a jednak bez zákonného základu vytvára fikciu nesplnenia požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Vyhláška nespĺňa požiadavku ukladania povinností na základe zákona podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, pretože povinnosti uložené prevádzkovateľom a zamestnávateľom nemajú z materiálneho hľadiska žiaden zákonný základ.
Je však potrebné sa zmieniť aj o ďalších následkoch zákazu vychádzania a to je zjavné a systémové rozlišovanie medzi držiteľmi negatívneho testu a nedržiteľmi negatívneho testu. Absencia zákonného základu pre existenciu takéhoto negatívneho testu je rovnako základnou príčinou zjavnej nedovolenej diskriminácie. Súčasne dochádza k porušovaniu článkov aj iných medzinárodných dohovorov a Charty základných práv Európskej únie, osobitne vo vzťahu k zásade ochrany osobných údajov v dôsledku absencie zákonného základu pre povinnosť preukazovania sa negatívnym testom na COVID 19.
Poškodený zamestnanci, ktorých základné slobody sú obmedzované v rozpore s garanciami danými medzinárodnými ľudsko-právnymi zmluvami a ústavou môžu uplatňovať svoje nároky na nápravu a odškodnenie prostredníctvom žalôb týkajúcich sa diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch. Súčasťou takéhoto postupu je aj uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie spôsobené nerovnakým zaobchádzaním v porovnaní s iným zamestnancom, ktorý sa preukázal zákonom nepredvídaným negatívnym testom na COVID 19.